Články na téma | Mentem.sk

Ako (ne)spoľahlivé sú naše spomienky?

Písali ste si niekedy denník? A skúšali ste sa k nemu vrátiť o pár rokov neskôr? Môže vás prekvapiť, ako veľmi sa vaše spomienky líši od toho, čo ste si vtedy za čerstva zaznamenali. Niečo ste dali do pozadia, niečo zveličili a niečo úplne zabudli. Navyše ste táto "biele miesta" v pamäti zrejme zaplnili tým, čo sa vám javilo ako pravdepodobné alebo zmysluplné. Naša pamäť nám o sebe rozpráva príbeh: o tom, kým sme a čím sme prešli. A tak na svoju minulosť pozeráme optikou dneška a voľné konce zväzujeme do úhľadných uzlíčkov konzistencie. Chceme si o svojich blízkych pamätať len to dobré a zabúdame to, čo by sa našim súčasným pocitom, prianiam a potrebám priečilo.

Pritom si výborne vybavujeme aj drobné detaily nášho života vo chvíľach, kedy došlo k niečomu šokujúcemu, emotívnemu alebo významnému. S akými pocitmi ste odchádzali od maturity? Od koho ste sa dozvedeli, že zomrela princezná Diana? A odkiaľ ste sledovali tragický pád newyorských dvojičiek?

Nakoniec je ale tiež možné, že z pamäte vylovíte aj niečo, čo sa vôbec nestalo. Sugestívne otázky, naliehanie alebo opakovanie zavádzajúcich informácií môže spôsobiť, že sa z nepriehľadnej hmly vašej pamäti začnú vynárať jasnejšie obrazy. Pokiaľ už po tisíci počujete, ako ste sa v detstve na výlete stratili a strýko vás nakoniec našiel v spoločnosti úplne cudzích ľudí alebo ako sa pod vami na zamrznutom jazere preboril ľad a podchladeného vás niesli domov, môžete mať pocit, že si pád do ľadovej vody alebo cestu po vlastnej osi skutočne vybavujete, aj keby išlo v skutočnosti o vášho súrodencov alebo o úplne vymyslený príbeh. Strýko nemusí chcieť rodičom priznať, že to bol v skutočnosti on, kto sa trochu zabudol a zveril vás na stráženie obyvateľom vedľajšej chatky, a voilà, falošná spomienka je na svete. Inokedy sa zase niečo pokazí, auto uprostred cesty skolí neznáma porucha alebo zlyhá ľudský faktor, a vy podľahnete dojmu, že už keď ste doň nastupovali, tušili ste, že sa niečo stane. "Ja som od začiatku vedel, že to takto skončí," hovoria sklamaní fanúšikovia pri pohľade na výsledok športového stretnutia alebo zúfalí milenci, ktorých bývalá polovička si práve balí kufre. Ale skúste sa ich spýtať na začiatku.

Máme teda prehodnotiť dôveru vo svoje spomienky a zmieriť sa s tým, že to, čo nám ukazujú, nie je to, čo sa skutočne stalo? Pokiaľ ale nemôžeme veriť svojej minulosti, čo o sebe vlastne vieme? Nepohltili by nakoniec celú našu existenciu pochybnosti? Ale to by sme zašli príliš ďaleko. Koniec koncov vám už asi nikto nedokáže, že si svoj výlet alebo zovretia ľadovej vody skutočne nepamätáte, treba z iného životného obdobia. A snáď vás upokojí, že aj zabúdanie má zrejme svoj zmysel. Predstavte si, ako zahltené a neustále zamestnaná by naša myseľ bola, keby sme si pamätali aj najmenšie detaily každého dňa. Zabúdanie je milosrdné. Záplava spomienok, zvlášť tých nepríjemných, sprevádzajúce každý náš krok, by nám mohla visieť na krku ako závažie a sťažovať pohyb dopredu. Je ale na mieste pripustiť si, že naše spomienky zachytávajú minulosť podobne nepresne ako fotografie, ktoré štylizujeme, zdobíme a radíme do albumov, aby sme minulosť zaznamenali.

Zdroje:

Barnier, A.J., Hung, L., & Conway, M.A. (2004). Retrieval-induced forgetting of emotional and unemotional autobiographical memories. Cognition and Emotion, 18 (4), 457–477. Fischhoff, B. & Beyth, R. (1975). „I knew it would happen" - Remembered probabilities of once-future things. Organizational Behavior and Human Performance, 13, 1-16. Halford, W.K., Keefer, E., & Osgarby, S.M. (2002). “How Has the Week Been for You Two?” Relationship Satisfaction and Hindsight Memory Biases in Couples’ Reports of Relationship Events. Cognitive Therapy and Research, 26 (6), 759-773. Kizilöz, B.K. & Tekcan, A.I. (2013). Canonical categories in flashbulb memories. Applied Cognitive Psychology, 27(3), 352–359. Loftus, E.F., Coan, J.A., & Pickrell, J.E. (2014). Manufacturing false memories using bits of reality. In L. M. Reder, Implicit memory and metacognition (s. 195–220). New York: Psychology Press. Loftus, E.F. & Pickrell, J.E. (1995). The formation of false memories. Psychiatric Annals, 25, 720-725. Plháková, A. (2004). Učebnice obecné psychologie. Praha: Academia.

Mindfulness: nepotrebujeme zázračné pilulky

Mindfulness je pojem hojne používaný v moderných seba rozvojových publikáciách, ktoré sa vzápätí po svojom vydaní stávajú bestsellermi. Výraz mindfulness má pomerne širokú škálu významov, ale najčastejšie sa prekladá ako bdelá pozornosť, všímavosť alebo pozornosť zameraná na prítomný okamih. S pojmom Mindfulness sa neodmysliteľne spája meno Jon Kabat-Zinn. Tento profesor medicíny na Massachusettskej univerzite založil vôbec prvú Kliniku pre znižovanie stresu a Centrum mindfulness. Zostavil tiež prvý ucelený program pre znižovanie stresu (známy pod skratkou MBSR). Kabat-Zinn definuje mindfulness ako „…uvedomovanie si, ktoré vyvstáva zámerným, nehodnotiacom zameraním pozornosti v prítomnej chvíli na odvíjajúce sa skúsenosť okamih za okamihom." (2003). Skvele je mindfulness opísaný tiež v krátkom videu TED, ktoré nájdete na konci tohto článku.

Prečo máme práve pojem mindfulness čím ďalej častejšie na očiach? Môže za to dnešný životný štýl, ktorý je zameraný na výkon a efektivitu. Žijeme v neustálom závodu o čas a naša pozornosť sa trieštia viac ako kedykoľvek predtým. Sme tiež náchylnejšie k syndrómu vyhorenia, ktorý nás ohrozuje najmä v profesijnej oblasti a čoraz častejšie aj v rovine osobného života. A práve mindfulness nás môže pred vyhasínaním pomyselného vnútorného ohníku ochrániť.

Čím je mindfulness tak prínosný? Stovky štúdií na túto tému preukázali, že tréning bdelé pozornosti má pozitívny vplyv na tieto oblasti:

mierni depresívne nálady, znižuje úzkostné stavy a eliminuje stresový hormón Kortizol, zmierňuje chronickú i akútnu bolesť, znižuje krvný tlak, rozvíja kreativitu, zlepšuje kvalitu spánku a imunitu, zväčšuje hustotu mozgového tkaniva v centrách pre pamäť a učenie (priama súvislosť tohto javu sa zlepšením funkcie týchto centier je ale až predmetom bádania).

Pri týchto zisteniach nie je divu, že s nácvikom mindfulness zaexperimentovali tiež na niektorých amerických školách. V oblastiach zužovaných chudobou a kriminalitou zaviedli niekoľkotýždňovej kurzy mindfulness, čo malo na žiakov blahodarný vplyv - výrazne sa znížila miera stresu a školáci tiež oceňovali uvedomovanie svojich emócií a myšlienok. Bežne sa kurzy mindfulness podnikajú aj vo veľkých nadnárodných firmách. Zamestnávatelia sú si veľmi dobre vedomí, ako tým zlepší psychický stav svojich zamestnancov. Veľakrát totiž sami životnému štýlu bdelé pozornosti "prepadajú".

V čom Mindfulness spočíva

Jadrom mindfulness je uvedomenie si seba samého tu a teraz. Pozorovanie všetkých telesných pocitov, svojich emócií a myšlienok. Dôležité je byť iba pozorovateľom a nesnažiť sa nežiaduce myšlienky či emócie potláčať. Uvedomenie, ktoré prichádza, nám môže čoskoro pomôcť odhaliť pôvod pociťovaných emócií. Ak potom vieme, z čoho pramení naše emócie, môžeme ich oveľa lepšie uchopiť a ďalej s nimi pracovať.

S tréningom bdelé pozornosti pritom môžete začať hneď dnes. Nepotrebujete k tomu nič špeciálne. Iba pokojnú miestnosť a miesto na sedenie - zemi, alebo stoličku. Akonáhle sa pohodlne usadíte a položíte ruky voľne na klin, pokúste sa sústrediť na svoj dych. Nijako sa ho pri tom nesnažia ovplyvňovať. Rôzne smery tréningu odporúčajú k sústredeniu aj iné aktivity alebo predmety (tzv. Kotvy), ale dych sa využíva najčastejšie. Týmto spôsobom sa pokúste sústrediť spočiatku aspoň päť až desať minút denne. Zakaždým, keď sa vaša myseľ prestane sústrediť na dych, nenásilne sa k nemu vráťte. Je veľmi pravdepodobné, že sa vám spočiatku bude na dych sústrediť ťažko, ale verte, že to pôjde ľahšie a ľahšie. Týmto spôsobom sa dostaneme do stavu hlbokej relaxácie a nastáva ten správny čas pre nekritické pozorovanie našich vlastných myšlienok. Dôležité je uvedomiť si, že veľa udalostí v našom živote ovplyvniť nemôžeme. Čo ale môžeme ovplyvniť je spôsob, ako na ne reagujeme.

Rozširujúce video:

https://www.ted.com/talks/andy_puddicombe_all_it_takes_is_10_mindful_minutes?language=sk

Zdroje:

Kabat-Zinn, J. (2003). Mindfulness-based interventions in context: Past, present, and future. Clinical Psychology: Science and Practice, 10 (2), 144-156 https://www.vox.com/science-and-health/2017/5/22/13768406/mindfulness-meditation-good-for-kids-evidence lifehacky.cz/post/mindfulness-vselek-proti-stresu

Ako pôsobí Mozartova hudba na analytické schopnosti

Hudba rozvíja matematické vzdelanie, hovorí Tereza Pařilová. Sama je toho skvelým príkladom: opustila kariéru harfistky, aby vyštudovala informatiku. Zároveň vo výskumnom centre CEITEC skúma vplyv hudobného vzdelania na mozog a jeho funkcie. V hudbe vidí možný liek po úrazoch mozgu alebo pri demenciách.

Souvislost hudby a kognitivních schopností proslavil kontroverzní Mozartův efekt. Jaký je skutečný vliv Mozartovy skladby na kognitivní schopnosti?

Zjistilo se, že když děti na druhém stupni základní školy a vysokoškoláci poslouchali úryvek z Mozarta ze sonáty K. 448, zlepšila se jim krátkodobá schopnost analytického matematického uvažování oproti situacím, kdy poslouchali jakoukoli jinou sonátu nebo neposlouchali nic. Efekt nicméně trval relativně krátce po poslechu úryvku, který nebyl moc dlouhý, trval asi jedenáct minut.

Moje kolegyně MUDr. Klára Štillová tento efekt studovala na epilepticích. Zjistila, že pokud jim v určitých intervalech dlouhodoběji pouští tuto jedenáctiminutovou ukázku, do značné míry tím eliminuje epileptické záchvaty. Sonáta tedy ovlivňuje část mozku, která u dětí stojí za oním zlepšení analytického matematického myšlení – a zároveň stimuluje i oblasti, které jsou postižené u epileptiků a které mohou u každého z nich ležet jinde. Cílí zřejmě na nějaké společné centrum, které mozek ovlivňuje natolik, že epileptické výboje potlačí.

Jak je to možné – a proč zrovna u této sonáty?

To zatím není úplně probádané. Určitě záleží na intervalech, které následují po sobě, pokud tam máte například kvartu, kvintu, oktávu, přeskakujete do jiné tóniny… Podstata tkví v tom, že jdou po sobě přesně v tomto sledu. Pokud byste obrátil akordy nebo sonátu zahrál v jiné tónině, tak efekt zmizí. Závisí na frekvenci tónů, frekvenci celého zvuku, způsobu poskládání akordů – a posun do jiné tóniny by změnil i neurofyziologické vlastnosti.

Aktuálně na výzkumu spolupracujeme s inženýry, kteří studují fyzikální vlastnosti daného úryvku sonáty, aby je mohli porovnat po přesunu skladby do jiné tóniny nebo s jinými sonátami. Právě fyzikální vlastnosti jsou, myslím, podstatné. Mozart skladbu samozřejmě nenapsal, aby s ní šel léčit epileptiky – ale podařilo se mu napsat ji tak, že vlastnosti daného zvuku mají na mozek tyto účinky.

Mozartův efekt se tedy týká situačního efektu hudby na posluchače. Existují i dlouhodobé efekty?

Víme zcela určitě, že provozování hudby – aktivní i pasivní – rozvíjí i další kognitivní činnosti. Pokud porovnáte žáky základních uměleckých škol s dětmi, které nehrají vůbec na nic, jsem přesvědčená, že jejich analytické myšlení a schopnost myšlenkového skládání věcí do celků je na mnohem vyšší úrovni.

Představte si klavír: hrajete dvěma rukama a každou z nich něco jiného – což si mozek musí spojit. Mozek je skvěle vycvičený ve spojování věcí, které spolu nesouvisí. Zároveň umí oddělovat motoriku levé a pravé ruky – a k tomu ještě nohy, pokud hrajete s pedálem.

Existují ostatně terapie založené na tom, že se lidé učí hrát na hudební nástroje – ať už se jedná o arteterapii, muzikoterapii nebo schopnosti učit se oddělovat levé a pravé ruky, po mrtvicích, degenerativních onemocněních a podobně. Hudba zcela určitě působí i v dlouhodobém horizontu – a všechno se to samozřejmě týká mozku. V mozku všechno končí – nebo naopak začíná, chcete-li.

A u zdravých lidí?

Je prokázané, že pokud hrajete na hudební nástroj, zvětšují se vám určité oblasti v mozku a máte lepší analytické a matematické myšlení. O profesionálních hudebnících se říká „jsou to hudebníci“ – a myslí se tím, že jsou zabředlí výhradně v hudební oblasti a nemají třeba obecný nebo nějak specifický přehled. Oni přitom mají skvělé předpoklady, aby byli i výbornými matematiky, pokud by měli šanci se k tomu dostat a rozvíjet. Ta část hemisféry, která je větší u matematiků, je větší i u těch hudebníků; obojí je spolu silně spojené.

Takový vztah je i námětem vašeho výzkumu, ve kterém zkoumáte vliv hudby na mozek. Co přesně se pokoušíte zjistit?

Chceme zjistit, jaký je rozdíl ve vnímání vážné hudby u umělců, kteří se jí živí a přichází s ní do styku denodenně – a u pasivních posluchačů. Lidí, kteří rádi poslouchají vážnou hudbu, chodí na koncerty, ale nehrají na žádný hudební nástroj a neznají noty nad rámec běžného vzdělání. Snažíme se zjistit, jestli dlouhodobé vzdělávání v klasické hudbě přispívá k rozvoji určitých částí mozku, jak se liší jeho aktivace při poslechu té které ukázky, jestli je aktivnější u profesionálních hudebníků nebo u ostatních.

Já bych ještě ráda zkusila – ale to už se jedná o další cíl – jestli může hudební vzdělávání nebo hra na hudební nástroj pomoci jako způsob terapie u neurodegenerativních onemocnění. Podobně jako funguje Mozartův efekt u epileptiků: myslím, že takovou možnost dokazuje. Uvidíme, jestli výzkum prokáže signifikantní rozdíly mezi profesionálními a neprofesionálními hudebníky, případně jednotlivými nástroji: jestli může být efekt odlišný třeba u dechařů než u lidí, kteří více používají prsty – klavíristů, smyčcařů…

Doufám, že pokud něco objevíme, mohli bychom studii rozšířit i na práci s pacienty, ať už by se jednalo třeba o epileptiky, lidi po mrtvici nebo třeba s demencí. Umím si představit, že by bylo možné pozitivně ovlivnit terapii třeba u Alzheimerovy nebo Parkinsonovy choroby.

Je možné dát čtenářům nějaké obecné doporučení, jestli jim hudba může pomoct, aby se třeba lépe soustředili v práci?

Pokud jde o soustředění, tak zcela určitě doporučuji toho Mozarta – a můžete ho poslouchat několikrát dokola, aby měl dlouhodobý efekt. Ten krátkodobý, jak jsem říkala, nepřetrvává, může mít vliv maximálně pár hodin.

Jinak bych obecně pro zdravého člověka doporučila vybrat si, co vám vyhovuje a co je ve vašem rytmu. Některá hudba je rychlá a člověk je pak možná až příliš excitovaný – a jiná zase příliš pomalá a člověk je usínavý, zpomalenější. Rytmus těla je u každého jiný, takže jde spíš o to, najít si vlastní hudbu. A nemusí se nutně jednat o tu klasickou. Stejně jako ve svých výzkumech žádáme subjekty, aby si vybrali vlastní hudbu, která se jim dobře poslouchá, tak můžu vám doporučit najít si tu svoji, která vám dobře vyhovuje. Aby vám ani nepumpovala tep, ani jste u ní neusínal.

Korenie, ktorá naštartujú váš mozog

V dnešnom článku sa zameriame na korenie, ktoré majú schopnosť nielen očistiť náš organizmus, ale predovšetkým ochrániť zdravie a bystrosť našej mysle. Schválne - ktoré z nich máte vo svojej kuchyni a použijete je len zriedka? Možno po nich po prečítaní týchto riadkov siahnete častejšie.

Kurkuma ako bojovník proti demencii

Už tradičná ajurvédska medicína si vážila kurkumy pre jej schopnosť čistiť organizmus. Pôsobí tiež protizápalovo. A práve zápaly v tele sú spájané s rizikom vzniku rakoviny, srdcových ochorení alebo Alzheimerovej choroby. Štatistiky ukazujú zaujímavý vzťah medzi konzumáciou kurkumy v Indii a tamojším výskytom demencie. Indovia vo veku 70-79 rokov trpí týmto ochorením 4-5x menej ako rovnaká populácie v USA. Niektorí vedci sa zhodujú, že nízky výskyt demencie u indickej populácie má čo dočinenia práve s častou konzumáciou kurkumy. Výskumy totiž preukázali, že látka v kurkume zvaná kurkumín pomáha imunitným bunkám v tele v boji proti toxické bielkovine Beta-amyloid, ktorá vzniká v mozgu ľudí s demenciou.

Kurkuma tiež dokáže zvrátiť niektoré biochemické zmeny spojené so starnutím mozgu a eliminovať výskyt ťažkých kovov v tele. Na rozdiel od farmakologických medikamentov nemá kurkuma žiadne nežiaduce vedľajšie účinky a organizmu neškodí ani konzumácia vo vysokých dávkach. Je teda vhodné zahrnúť kurkumu do našej stravy - čím viac jej bude, tým lepšie prevencii vzniku degeneratívnych ochorení si doprajeme.

Je tu ale jeden háčik - kurkumín sa v našom tele vstrebáva veľmi ťažko. Už v črevnej stene a pečeni totiž dochádza k jeho metabolickým premenám, čo bráni jeho ďalšiemu využitiu. Podľa niektorých štúdií je preto vhodné kurkumu kombinovať s čiernym korením, ktorý obsahuje látku piperín - tá by mala tieto skoré metabolické procesy výrazne zbrzdiť.

Škorica rozpáli mozgové závity

Tiež škorica má veľa pozitívnych účinkov na náš organizmus. Okrem potláčaní rakovinotvorných procesov v tele, protizápalového a anti-diabetického efektu pôsobí blahodarne aj na kognitívne funkcie nášho mozgu. Škorica má totiž schopnosť chrániť mozog aktiváciou neuro-ochranných proteínov chrániacich neuróny pred mutácií.

Tiež Škorica má Parfemy pozitívnych účinkovať na náš organizmus. Okrem potláčaní rakovinotvorných procesov v tele, protizápalového a anti-diabetického efektu pôsobí blahodarne aj na kognitívne Funkcie nášho mozgu. Škorica má totiž schopnosť chrániť mozog aktiváciám neuro-ochranných proteínová chrániacich neurónov pred mutáciám.

S trochou nadsadenia by sa dalo povedať, že myši zo spomínaného experimentu sa behom pár dní stali „supermyš“. Ak by sme chceli rovnakým spôsobom zdokonaliť aj svoje (ľudskej) kognitívne schopnosti, museli by sme denne skonzumovať približne 4 gramy škorice, čo však môže mať negatívny vplyv na naše pečeň. Navyše škorica, ktorú bežne kupujeme, je menej kvalitné (čínska) než tá pravá (ceylonska) a obsahuje viac toxické látky kumarínu. Je preto lepšie držať sa osvedčeného spojenia "všetko s mierou".

Rasca na lepšiu pamäť

Tiež rasca má nečakane dobrý vplyv na náš mozog - konkrétne schopnosť sa učiť. Kórejskí vedci vykonali roku 2011 experiment, v ktorom mali myši nájsť spôsob, ako sa vyhnúť bolestivým podnetom, ktoré sa spustili pri zaznení zvukového signálu. Jedna skupina myší bola po celý čas experimentu kŕmené vodou, druhá skupina pila vodu s kmínovým extraktom. Ako to dopadlo? Myši, ktoré pili iba vodu, sa trik naučili za 11 dní. Skupinka s rascový vodou na to vyzrela priemerne už za 8 dní. Navyše, čím viac bolo vo vode rasce, tým skôr sa myši naučili bolesti vyhnúť.

Potom, aby bol experiment ešte zaujímavejšie, podali výskumníci všetkým myšiam drogu, ktorá spôsobovala amnéziu. Asi 40% myší následkom toho zabudla, čo sa tak prácne naučila. Kolegyňa napájané rascou však zabúdali významne menej a tiež im stačilo menej dní na opätovné naučenie triku. Bolesti sa dokázali vyhnúť za dva dni, oproti piatim dňom u myší kŕmených vodou.

Sila je v prevencii

Tak ako mnoho iných prírodných látok, aj táto korenie fungujú najlepšie, keď sa konzumujú dlhodobo v primeraných dávkach. Okrem mozgu preukážete dobrý skutok doslova celému telu - srdcu a krvnému obehu, kožu, trávenie i imunite. Prečo teda nezačať hneď dnes?

Zdroje:

https://thetruthaboutcancer.com/brain-health-benefit-of-turmeric casopis.vesmir.cz/clanek/skorice-a-lepsi-pamet https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC2781139 www.huffingtonpost.com/dr-douglas-fields/effect-of-spices-on-memory_b_905573.html https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/9619120

10 prekvapivých faktov o osamelosti

Odhaduje sa, že viac ako 40% ľudí pocíti počas života bolestný pocit osamelosti. Napriek tomu, ako je osamelosť bežná, málokto si plne uvedomuje jej moc. Tu je 10 prekvapivých faktov o osamelosti, ktoré zmenia váš pohľad na tento bežný, ale devastujúci psychologický stav:

Osamelosť nezávisí na tom, koľko kamarátov a vzťahov máme. Pocit osamelosti plne závisí od subjektívnej kvality našich vzťahov - ako veľmi sa cítime emočne vzdialení od ľudí okolo nás. Človek môže žiť sám a necítiť sa osamelo, rovnako ako žiť obklopený ľuďmi a trpieť osamelosťou. Dokonca to nie je nič neobvyklé... Viac ako 60% osamelých ľudí žije v manželstve. Keď manželské páry už nezdieľajú najhlbšie pocity, myšlienky a zážitky, môžu sa cítiť odcudzene a osamelo. Ľudia v takých vzťahoch veria, že ich manžel / ka nemôže ponúknuť tak hlboké porozumenie, aké by si priali. Zatiaľ čo ich strach môže byť oprávnený, môže tiež plynúť z faktu, že... Osamelosť narúša vnímanie našich vzťahov. Štúdie ukázali, že iba vybavenie situácie, kedy sa ľudia cítili osamelo stačilo na to, aby svoje vzťahy hodnotili ako menej pevné a hlboké. Toto pokrivené vnímanie často spôsobuje, že osamelí ľudia sa ešte viac vzďaľujú od ľudí, ktorí by mohli zmierniť ich osamelosť. Navyše, ich priatelia môžu tiež pristupovať k nadväzovaniu vzťahov s váhavosťou, pretože... Osamelosť je v sociálnych skupinách nákazlivá. Osamelosť zanecháva jasnú stopu - preto máme sklon všimnúť si osamelých ľudí okolo nás. Jedna výskumná štúdia ukázala, že osamelí ľudia boli počas 6 mesiacov vytlačených na okraj sociálne skupiny a prekvapivo, to isté platilo aj pre ich priateľov. Byť takým spôsobom vykorenený "do chladu" má prekvapivý účinok na naše telo... Osamelosť spôsobuje väčší pocit chladu. Štúdie ukázali, že spomienka na situáciu, v ktorej sme sa cítili osamelo spôsobila, že účastníci výskumu odhadovali izbovú teplotu ako signifikantne nižšiu. Dokonca sa znížila aj ich teplota tela. Pocit "vyhnania do zimy" rezonuje s našou evolučnou minulosťou, v ktorej odlúčenie od nášho kmeňa znamenalo stratu možnosti zahriať sa pri ohnisku v srdci sociálnej skupiny. Naozaj sa zdá, že ľudské telo reaguje na osamelosť dramatickými spôsobmi... Ľudské telo prežíva osamelosť podobne ako útok. Osamelosť spôsobuje okamžitú telesnú odozvu. Zvyšuje krvný tlak a cholesterol, aktivuje našu telesnú a psychologickú stresovú reakciu. A preto... Chronická osamelosť signifikantne zvyšuje riziko kardiovaskulárnych ochorení. U chronicky osamelých ľudí vo väčšej miere hrozí rozvoj kardiovaskulárnych ochorení, pretože ich telá sú v konštantnom a neúprosnom strese. Osamelosť ovplyvňuje naše telo aj inými spôsobmi... Osamelosť potláča fungovanie imunitného systému. Osamelosť spôsobuje, že imunitný systém funguje menej efektívne, čo z dlhodobého hľadiska zvyšuje riziko rozvinutia najrôznejších ochorení. Aj krátke obdobie osamelosti sa na našej imunite môže podpísať... Osamelí študenti vysokých škôl mali slabšiu reakciu na očkovanie proti chrípke. Niekoľko týždňov osamelosti stačilo na to, aby imunitný systém študentov reagoval slabšie na očkovaciu injekciu chrípky proti študentom, ktorí sa osamelo necítili. Osamelosť je nebezpečná takmer ako fajčenie cigariet. Vedci zhrnuli, že vzhľadom na všetky vplyvy osamelosti na telo, reprezentuje osamelosť veľké riziko pre dlhodobé zdravie a dlhovekosť. Toto riziko sa dá porovnávať k zdravotným rizikám vyplývajúcich z fajčenia cigariet. Chronická osamelosť zvyšuje riziko predčasného úmrtia o 14%.

Osamelosť predstavuje dôležité psychologické zranenie a nemali by sme ho ignorovať. Pokúste sa podniknúť kroky, ktoré vás vyvedú z bludného kruhu osamelosti, skôr než tie, ktoré vás v ňom budú naďalej udržiavať.

Aj päťročné dieťa vie, že keď sa poreže do prsta, musí si ranu vyčistiť a zaviazať. Keď dôjde ale k zraneniu emocionálnemu (napr. Osamelosť, odmietnutie, zlyhanie), kto z nás vie, ako si ranu ošetriť? Naša tendencia je často "prežúvanir" situácie a seba zraňovanie, ktoré je porovnateľné s tým, ako by sme si do svojej rany stále znovu rezali. Tu je niekoľko odporúčaní k emočnej prvej pomoci, na základe práce Dr. Guy Winche:

Hovorte k sebe ako k svojmu najlepšiemu priateľovi

Sára sa po dlhom a bolestivom rozvode po niekoľkých rokoch rozhodla znovu hľadať partnera. Zaregistrovala sa na internetovej zoznamke, nadviazala kontakt so sympatickým vrstovníkom a dohovorili si rande. Moc sa tešila a starostlivo si na schôdzku vybrala nové šaty. Aj keď mala zo schôdzky dobrý pocit, jej partner sympatie neopätoval, po desiatich minútach sa ospravedlnil a odišiel. Sára zavolala svojej najlepšej kamarátke a tá jej povedala: "A čo si čakala? Nie si ničím zaujímavá a tie nové šaty tvoje špeky nezakryjú! Už máš jednoducho to najlepšie za sebou. "Príde vám reakcia kamarátky krutá? Máte pravdu - tá najlepšia kamarátka, ktorá k Sáre hovorila, bola v skutočnosti ona sama. Prečo sme tak často oveľa láskavejší k druhým ako k sebe?

Uvedomte si, ako osamelosť ovplyvňuje vaše správanie

Pri seba-prieskume si Sára rýchlo uvedomila, že sa na rande svojho partnera pýtala minimum otázok, čo viedlo k jeho pocitu, že o neho nemá záujem. Navyše bola tak úzkostná, že sa len zriedka usmiala a bola neustále napätá. Keď došla k tomuto vzhľadu, pocítila úľavu, pretože obe veci možno zmeniť. V osamelosti máme tendenciu zvádzať chyby na svojej nemenné rysy, namiesto toho, aby sme sa zamerali na svoje správanie.

Budujte aktívne svoje vzťahy

Prejavy pozornosti, súcitu, rovnako ako praktická pomoc alebo dobrovoľnícke aktivity sú jednou z najlepších ciest ako udržiavať, ale aj vytvárať nové vzťahy. Pomoc druhým znižuje pocity osamelosti, zvyšuje pocit vlastnej hodnoty a obľúbenosť u druhých. Tiež je vhodnou príležitosťou na zoznámenie pre tých, ktorí majú strach nadväzovať nové kontakty s ľuďmi. Zameranie na druhé miesto na seba nás v konečnom dôsledku robia šťastnejšími. V prípade, že okolnosti také budovanie vzťahov neumožňujú, je veľmi účinným prostriedkom proti osamelosti štvornohý kamarát. Pes (a aj keď existuje menej výskumov, i mačka) skvele tíši pocit osamelosti u ľudí, ktorí sú izolovaní, trpiaci chorobou alebo psychologickou traumou, a tiež u seniorov. Psy navyše umožňujú nadväzovať priateľstvá pri prechádzkach v parku lepšie ako magnet.

Tu sa môžete pozrieť na video o emočnej prvej pomoci (možnosť zapnúť si české alebo anglické titulky): https://www.ted.com/talks/guy_winch_the_case_for_emotional_hygiene?language=cs

Zdroje:

https://www.psychologytoday.com/blog/the-squeaky-wheel/201410/10-surprising-facts-about-loneliness Winch, G. (2013). Emotional first aid: practical strategies for treating failure, rejection, guilt and other everyday psychological injuries. New York: Penguin group.

Strácame kvôli stresu rozum?

Niektorí sa s ním vyrovnávajú lepšie, niektorí horšie. Ale neexistuje snáď nikto, kto by stres nepoznal. Začnú sa nám triasť ruky, čelo sa nám orosí a cítime, ako by nám niekto okolo krku uťahoval slučku. To sú základné prejavy stresu. Viete ale, že nám stres ovplyvňuje činnosť a vývoj mozgu?

Čo sa deje vo vnútri mozgu

Pri stresových situáciách sú v tele tvorené látky pomáhajúce nám tieto situácie zvládnuť, medzi ktorými sú adrenalín a kortizol. Kým adrenalín sa vyplaví z tela veľmi rýchlo, kortizol v tele môže zostať po celý deň, čo je pre náš systém nebezpečné.

Pri väčšom množstve stresového hormónu, kortizolu, ktorý je tvorený v nadobličkách, dochádza k zastaveniu tvorby nových neurónov v časti mozgu zvanom hipokampus. Ten je dôležitý pre správne učenie, priestorovú orientáciu alebo ukladanie nových informácií. Nadbytok kortizolu môže tiež viesť k zvýšeniu telesnej hmotnosti, tráviacim problémom alebo srdcovým chorobám.

Chronický (dlhodobý) stres má negatívny vplyv na naše rozhodovanie a pracovnú pamäť a núti nás správať sa impulzívne. Sme teda náchylnejší k úzkostiam a depresiám. Ďalej je ovplyvnená časť mozgu zvaná amygdala. Inak sa jej tiež hovorí mozgové centrum strachu. Stres zväčšuje jej veľkosť a vytvára sa v nás ešte viac strachu a úzkosti. Je to teda taký začarovaný kruh.

Veľmi znepokojujúcim účinkom stresu na náš mozog je zvyšujúce sa riziko demencie a Alzheimerovej choroby. Tá je šiestou najčastejšou príčinou smrti. Bohužiaľ na ňu zatiaľ neexistuje žiadny liek. U starších ľudí potom chronický stres spôsobuje demenciu a urýchľuje jej rast.

Chronický stres má tiež za následok znižovanie hladiny neurotransmiterov, najmä potom serotonínu a dopamínu. Serotonín čiže hormón šťastia, nám pomáha zvládať stresové situácie a vyvoláva v nás pocit dobrej nálady. Mali by sme sa teda snažiť serotonín v našom tele produkovať, pokiaľ možno čo najviac. Ako zvýšiť produkciu serotonínu v tele, sa dozviete v tomto článku.

Dobrý stres pomáha

Naproti chronickému stresu existuje aj tzv. Dobrý stres. Eustres je príjemnou formou stresu a neškodí nám. Prežívame ho napríklad pri športe alebo iných fyzických činnostiach, pri ktorých sme spokojní a nadšení alebo keď prežívame pracovný či študijný úspech.

Lepšie je stresu preventívne predchádzať, ako sa ho neskôr zbavovať

Počujete občas od svojho okolia, že vás rozhádže každá blbosť? Podliehate často stresovým situáciám? To znamená, že nie ste na stres pripravení, a vystavujete sa tak rizikám uvedeným vyššie. Naučte sa stresu odolávať a ak vás náhodou stres popadne, nebudete mať taký problém sa ho zbaviť.

Možností, ako preventívne stresu predchádzať je niekoľko. Jednou z možností je stresom sa priebežne "očkovať". Stres v malých dávkach v nás vyvoláva väčšiu odolnosť a telo si na neho postupom času zvyká. Takéto očkovanie však prebieha v každodennom živote a vy ho môžete cielene vyhľadávať. Ak vám robí problém komunikácia s cudzími ľuďmi, spýtajte sa každý deň náhodných ľudí napríklad na to, koľko je hodín.

Ďalšou z možností prevencie stresu je zhodnotiť, či dôvod, prečo sa stresujete, je dôležitý. Nerozčuľuje sa len kvôli maličkostiam, ktoré za to nestoja?

Zdroje:

https://bebrainfit.com/effects-chronic-stress-brain/ www.huffingtonpost.com/jenny-c-evans/how-stress-is-literally-m_b_6064966.html

Na vlne extázy – fenomén Flow (časť II.)

Minulý článok venovaný fenoménu Flow sa zameral na zákonitosti, pri ktorých tento duševný stav (inak nazývaný plynutie) vzniká. Časť bola tiež venovaná duševným prežitkom, ktoré sa s týmto stavom spájajú. Jeho pokračovanie sa zameria na fyziologické procesy, ktoré stav Flow vyvolávajú v našom tele. Alebo ako ovplyvňujú naše kognitívne funkcie.

Pre pripomenutie: stav Flow zvyčajne vzniká v situáciách, kedy vykonávame nejakú náročnú aktivitu, ktorú zároveň dobre ovládame. Prvýkrát tento fenomén opísal psychológ Mihaly Csikszentmihalyi. Ak vás "zasiahne" Flow, stratíte pojem o čase, o sebe a zakúsite pocit nadhľadu a energizujúcu zmysluplnosť. Pretože stavy Flow na nás pôsobia blahodarne, patrí táto teória do prúdu tzv. Pozitívnej psychológie.

Vplyv stavu Flow na procesy mozgu

Keď sa opýtate športovca po výkone, počas ktorého zažil Flow, ako sa pri tom cítil a čo prežíval, odpovie najskôr "Vlastne ani neviem." Alebo "Vôbec nič.". Na tento prejav stavu Flow sa zameralo mnoho neurologických štúdií a prišli na pozoruhodné výsledky.

Počas Flow totiž prebieha v mozgu niekoľko procesov. Predovšetkým sa výrazne spomalí jedna jeho časť - prefrontálny kortext (čelná časť mozgu), v ktorej sídli naše racionálne vedomie a (zjednodušene povedané) naša osobnosť. Tento proces je nazývaný tiež hypofrontalita.

Počas stavu Flow sa zníži ešte jedna oblasť mozgu - amygdala. Tá je zodpovedná za pocit strachu a býva aktívna pri situáciách, ktoré vyhodnocujeme ako nebezpečné. Pri Flow sa však výrazne zoslabujú. To znie logicky, pretože obavy (napríklad zo zlyhania) nemajú vo Flow žiadne miesto - človek sa cíti doslova všetkého schopný.

Mozog, ktorý znížil svoju aktivitu v oblasti prefrontálneho kortexu a amygdaly, môže svoje kapacity následne venovať vrcholovému výkonu. Aj netrénovaný človek potom môže podať výsledok, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani profesionál.

Flow a pozornosť

Pri stave plynutia dochádza k enormnému prívalu koncentrácie. Nejde však o pozornosť zámernú, ale neúmyselnú. Inými slovami, počas tejto aktivity nevenujeme pozornosť tomu, čo robíme a či to robíme správne, ale prechádzame na úplne automatizovanú pozornosť. Tá sa venuje iba aktivite samotnej, nie premýšľaniu nad ňou.

Dokonca platí, že ak začneme venovať pozornosť danej aktivite, celé kúzlo Flow momentu sa vytratí ako para nad hrncom. Že sme sa ocitli vo Flow, si teda uvedomíme až po ukončení tohto stavu. Ak vidíme však iného človeka, ktorý sa vo Flow nachádza, zvyčajne to na ňom okamžite spoznáme.

Ako trénovať stav Flow

Nie je až tak zložité dostať sa do stavu plynutia. Podľa výskumov sú najčastejšími aktivitami s potenciálom Flow tie, ktoré vykonávame každý deň - či už ide o riadenie auta alebo činnosť v zamestnaní. Napriek očakávaniu máme ďaleko väčšiu šancu zažiť Flow v práci ako pri voľnočasových aktivitách. Stačí, aby mala pracovná náplň aspoň trochu zmysluplný a plnohodnotný obsah, a máme napoly vyhraté.

Ako na to, radí vo svojej knihe Hack Your Motivation Bobby Hoffman. Hlavným predpokladom je vyhnúť sa stresujúcim alebo nudu vyvolávajúcim úlohám. Ak sa nude vyhnúť nemôžeme, radí Hoffman jednoducho si túto úlohu "vylepšiť", povýšiť ju na ďalší level. Napríklad tým, že sa pokúsime dokončiť rutinné aktivity v osobnom časovom rekorde, prevezmeme v úlohe väčší diel zodpovednosti alebo si príležitostne prehodíme prácu s kolegom, aby sme nabúrali rutinu. Ak budeme túto vylepšenú aktivitu opakovať tak často, až dôjde k jej automatizovaniu, začneme s najväčšou pravdepodobnosťou pociťovať vytúžené stavy Flow. Akonáhle však začne byť úloha príliš jednoduchá, je načase zapojiť ďalší stupeň "vylepšováky". Dôležité je pri tom mať nejakú spätnú väzbu - či už časový údaj, alebo nejaký nástroj na meranie efektivity pracovných činností.

Ak sa aj cez tieto snahy nepodarí stav Flow vyvolať v práci, nie je potrebné zúfať. Priestor ponúka aj voľnočasové aktivity alebo príjemný sociálny kontakt. Rozhodne stojí zato pestovať stavy plynutia - zvyčajne po nich dochádza k spokojnosti, uvoľneniu a načerpaniu síl, čo nás napĺňa šťastím a zjednodušuje podmienky pre budúce zážitky Flow.

Zdroje:

https://www.psychologytoday.com/blog/motivate/201703/annoyed-work-the-flow-hack-transforms-motivation https://run.mcmillanrunning.com/the-flow-state-the-science-of-running-in-the-zone https://www.psychologytoday.com/articles/199707/finding-flow

Preceňujeme vrodenosť inteligencie?

IQ testy a podobné merania nám často nútia predstavu inteligencie ako niečoho vrodeného a nemenného. Čo keď je to ale úplne inak - a chytrí môžeme byť všetci?

Matematika vie preukázať, že existujú minimálne dva druhy nekonečna: spočítateľne a nespočítateľné. To nespočítateľné je väčšie ako to spočítateľné - laicky môže pripomínať "nekonečne nekonečno" položených vedľa seba. Aj inteligencia ktoréhokoľvek človeka sa môže správať podobne ako to menšie, spočítateľné nekonečno: byť síce nejako limitovaná - ale zároveň potenciálne nekonečná. Hlúpi ľudia neexistujú!

Niektoré teórie počítajú s tým, že je inteligencia do veľkej miery (napríklad 80%) "vrodená" alebo "dedičná". Čo to ale znamená? V praxi celkom málo. Dedičnosť sa totiž neprejavuje vo vákuu - ale v prostredí (a v kontexte výchovy). A kto je v jednom prostredí "vrodene hlúpy", môže byť v inom "vrodene chytrý".

Ako je to možné? Predstavte si, že vám na záhrade vyrastú krásne ruže. Sú tie krásne kvety dane geneticky, alebo prostredím? Ak by oboje fungovalo oddelene, mohli by ste to jednoducho otestovať. Zasadili by ste vedľa ruží kaktus, ktorý by na jar splesnivel prípadne vydržal do jesene a zamrzol. Totožné prostredie s odlišným výsledkom - takže rozdiel musí tkvieť v génoch, povedali by ste si.

Prirodzene sa jedná o nezmysel. Ak by ste miesto záhradky na Vysočine pokus zopakovali v subtrópoch, najskôr by ste skončili s presne opačným výsledkom: nádherne rozkvitnutým kaktusom a uschnutými ružami. Nejde totiž ani o samotné gény, ani o samotné prostredie (a výchovu), ale o kombináciu oboch.

Aj najlepšou starostlivosťou o rastlinu by ste v nevhodnom prostredí dosiahli len čiastočného zlepšenia. Podobne nekonečné sedenia na kurzoch a u IQ boosterov neurobia z hlupáka génia - pokiaľ nezistia, čo ho brzdí. V kontexte našej civilizácie to zrejme nebude nedostatok vody, živín alebo tepla - ale skôr deštruktívne procesy vo vnútri, v tele, mozgu a štýlu premýšľania každého človeka.

Jedným z najzásadnejších je stres - a s ním spojená telesná aktivácia vhodná pre boj alebo útek, ale nevhodná pre intelektuálne výkony. Stres vedie k množstvu fyziologických procesov, ktoré okrem iného odkrvia mozog a stimulujú aktiváciu tých nervových centier, ktoré sú určené pre okamžitú reakciu. Prevládnu reflexívne reakcie, impulzivita, emócie - zatiaľ čo prefrontálné časti mozgovej kôry, ktoré sú zásadné pre typicky ľudské schopnosti, sa utlmia.

Rolu stresu v bežnom živote dobre ilustruje Porgesova polyvagálna teória - teória o troch rôznych reakciách na stres, ktoré súvisia s činnosťou blúdivého nervu (nervus vagus - preto tiež polyvagálna). Za pokojného stavu vysiela nervus vagus do útrob signály, že je všetko v poriadku; človek dobre vníma svoje okolie, cíti sa pohodlne a všetko v tele pracuje, ako má.

V prípade zvýšenia stresu nad určitú úroveň, ktorú človek nezvláda, sa človek (pozvoľne) "prepne" do evolučne staršieho módu - a reaguje činností sympatika. Telo skrátka v priebehu pár sto rokov civilizácie nestačilo naučiť, že väčšina súčasných stresorov a hrozieb vyžaduje úplne iný spôsob reakcie, než aké sme získali v priebehu miliónov rokov evolúcie. Spomalí sa trávenie, zrýchli dych a tep, zvýši potenie - a človek sa všetkými dostupnými prostriedkami pripraví na fyzickú aktivitu potrebnú k boju alebo úteku.

Ak následne zistí, že nepomôže ani boj alebo útek, "prepadne sa" do historicky najstaršieho štádia - a znehybnie. Ak nie je možné utiecť ani zvíťaziť, posledné, čo zostáva, je znehybnieť a dúfať, že hrozba prejde. V tomto ani predchádzajúcom stave samozrejme zďaleka nehrá na prvom mieste rozum a intelektuálne a sociálne schopnosti sú obmedzené.

Podstatná časť ľudskej hlúposti v konkrétnom momente tak nevychádza z nejakého abstraktného "nedostatku IQ" - ale z obmedzenej schopnosti svoju múdrosť využiť. Zásadnú úlohu v tom zohráva náchylnosť k stresu. Miera, do akej je človek dlhodobo v pokoji - a do akej má 24/7 telo napnuté na prasknutie, aby stihol a zvládol všetko, čo po ňom niekto (alebo on sám) chce. Vyplývajúce posolstvo je celkom banálne: upokojte sa - a zmúdriete.

Prečítajte si náš blog