Prečítajte si náš blog

Ako starostlivosť v ranom detstve ovplyvňuje vzťahy v dospelosti – 2. část

Citová väzba, pripútanie, alebo tiež anglické slovo „attachment“ vyjadrujú vzájomný citový vzťah, ktorý sa postupne utvára medzi dieťaťom a jeho najbližšou osobou. Skúsenosť bábätka z prvého roku života môže významne ovplyvniť základný pocit dôvery a neskôr schopnosť vytvárať harmonické vzťahy. V prvej časti článku sa dočítate, ako sa v dospelom živote líšia deti chcené a nechcené, čo prispieva k vytvoreniu bezpečnej väzby a prečo je kŕmenie viac než dodávanie živín. Druhá časť článku popisuje štyri fázy budovania pripútania podľa veku dieťaťa a typy rodičov, ktorí majú s citlivou starostlivosťou ťažkosti. Attachment a jeho vplyv na dospelé vzťahy je dnes v ohnisku záujmu mnohých výskumov v zahraničí i na Slovensku.

4 fázy vytvárania citovej väzby

Rudolph Schaffer a Peggy Emersonová už v roku 1964 sledovali vývin citových väzieb u skupiny škótskych detí od narodenia do 18 mesiacov. Dieťa bolo považované za pripútané k nejakej osobe, pokiaľ oddelenie od tejto osoby spravidla vyvolalo protest. Vymedzili 4 fázy pripútavania:

Asociálna fáza (0-6 týždňov). Takmer všetky podnety vyvolávajú priaznivú reakciu. Na konci tohto obdobia deti začínajú pozitívne reagovať na sociálne stimuly, napr. usmievajúcu sa tvár.

Fáza nešpecifických väzieb (6 týždňov – 6 až 7 mesiacov). Deti si užívajú ľudskú spoločnosť, ale nevyberajú si. Smejú sa viac na ľudí než na ďalšie objekty (napr. rozprávajúce bábky), a protestujú, ak ich dospelý položí na zem. Aj keď najväčšie úsmevy si nechávajú pre svojich blízkych, tešia sa z pozornosti, ktorú dostávajú od kohokoľvek.

Fáza špecifických väzieb (asi 7-9 mesiacov). Medzi siedmym a deviatym mesiacom deti začínajú protestovať, len keď sú oddelené od jednej určitej osoby, zväčša matky. Snažia sa ostať blízko matky a vrelo ju vítajú po jej návrate. V prítomnosti neznámych ľudí sú ostražití. Vytvorenie prvej bezpečnej väzby dovoľuje vývin skúmania okolia. Deti zjavne potrebujú pocit istoty, že sa môžu na inú osobu spoľahnúť, aby sa správali nezávislo. Pokiaľ je v tomto období potrebná hospitalizácia dieťaťa, tak by sa tak malo diať jedine spoločne s matkou (Vymětal, 1994).

Fáza početných väzieb. V tejto fáze sa deti pripútavajú k ďalším osobám, ako otcom, súrodencom, prarodičom, alebo aj babysitterom, obvykle v týždňoch po vytvorení prvej väzby.

Typy rodičov, ktorí majú s citlivou starostlivosťou ťažkosti

De Wolff (1997) definoval 6 základných aspektov dobrej starostlivosti: citlivosť, pozitívny prístup, synchrónia, vzájomnosť, podpora a stimulácia. Vo výskumoch matiek neisto pripútaných detí (keď dieťa reaguje na oddelenie od matky ľahostajne, alebo až prehnane úzkostne) sa ukázalo, že reagujú skôr na základe svojich vlastných potrieb alebo nálad. Vo vytvorení uspokojivého a synchronizovaného vzťahu s deťmi zlyhávajú i depresívni rodičia, ktorí často ignorujú detské sociálne signály. Ďalšou skupinou necitlivých rodičov sú tí, ktorí sami vyrastali ako nemilované, zanedbávané alebo zneužívané deti. Aj keď často začínajú vychovávať ich deti s najlepšími úmyslami, očakávajú, že ich deti budú dokonalé a neustále prejavujúce lásku. Takže keď sú bábätká podráždené, namrzené či nepozorné, títo emocionálne neistí rodičia sa budú cítiť, akoby boli znovu odmietnutí. Rodičia, ktorých tehotenstvá boli neplánované a ich deti nechcené, môžu byť tiež necitlivými opatrovateľmi. Rozdiely sú aj v kvalite vzťahu rodičov – všeobecne platí zásada: „aké partnerstvo, také rodičovstvo“. Šťastné páry sa navzájom podporujú v starostlivosti o dieťa, sú trpezlivejší a optimistickejší. Naopak nešťastné páry sú po narodení dieťaťa menej citliví, majú horší postoj k roli rodiča a s deťmi si vytvárajú menej tesné väzby (Schaffer, 1989). Nezodpovedný a nepredvídateľný opatrovateľ vyvolá v dieťati nedôveru, ktorá sa môže v budúcnosti prejaviť ako vyhýbavosť vzťahom založeným na vzájomnej dôvere. I z bludného kruhu „ako som bol vychovaný, tak budem vychovávať“ sa však dá oslobodiť a vytvoriť v dieťati citlivou starostlivosťou pocit, že svet je dobré miesto.

Zdroje:

De Wolff, M.S., & van IJzendoorn, M.H. (1997). Sensitivity and attachment: A meta-analysis on parental antecedents of infant attachment. Child Development, 66, 571-591.

Kassin, S. (2009). Psychologie. Brno: Computer Press.

Matějček, Z. (2005). Výbor z díla. Praha: Karolinum.

Schaffer, D. R. (1989). Developmental psychology: childhood and adolescence (2nd ed.). Pacific Grove, Calif.: Brooks/Cole.

Schanberg, S.M., & Field, T.M. (1987). Sensory deprivation stress and supplemental stimulation in the rat pup and the preterm human neonate. Child Development, 58, 1431 – 1447.

Vymětal, J. (1994). Lékařská psychologie. Praha: J. Kocourek.

Ako starostlivosť v ranom detstve ovplyvňuje vzťahy v dospelosti – 1. část

Citová väzba, pripútanie, alebo tiež anglické slovo „attachment“ vyjadrujú vzájomný citový vzťah, ktorý sa postupne utvára medzi dieťaťom a jeho najbližšou osobou. Skúsenosť bábätka z prvého roku života môže významne ovplyvniť základný pocit dôvery a neskôr schopnosť vytvárať harmonické vzťahy. V prvej časti článku sa dočítate, ako sa v dospelom živote líšia deti chcené a nechcené, čo prispieva k vytvoreniu bezpečnej väzby a prečo je kŕmenie viac než dodávanie živín. Druhá časť článku popisuje štyri fázy budovania pripútania podľa veku dieťaťa a najčastejšie typy rodičov, ktorí majú s citlivou starostlivosťou ťažkosti. Attachment a jeho vplyv na dospelé vzťahy je dnes v ohnisku záujmu mnohých výskumov v zahraničí i na Slovensku.

Význam prijatia tehotenstva

Vzťah rodičov a dieťaťa sa začína budovať už počas tehotenstva. Matkina nálada a výraznejšie emočné reakcie, sprevádzané biochemickými zmenami, sa krvou prenášajú na plod. Napríklad na zmyslové pôsobenie (hlas matky, tlak na brucho masážmi apod.) reaguje ešte nenarodené dieťa v poslednom trimestri pohybmi a kopaním. Význam vzťahu rodičov k ešte nenarodenému dieťaťu dokladajú časté spontánne potraty u nechcených tehotenstiev. Vnútorné odmietnutie tehotenstva vtedy može vyústiť vo „vypudenie nechceného“ (Shaffer, 1989). V známej štúdii uskutočnenej v Československu (Matejček et al., 2005) autori sledovali deti matiek, ktorým bola zamietnutá žiadosť o potrat. Túto skupinu 200 „nechcených“ detí potom porovnávali s deťmi rovnakého veku a socioekonomického pôvodu. Deti boli sledované od narodenia do svojich 29 rokov. Aj keď boli všetky pri narodení zdravé, „nechcené” deti boli v priebehu ďalších 9 rokov častejšie hospitalizované, mali horšie známky v škole, menej stabilný rodinný život, horšie vzťahy s vrstovníkmi a boli všeobecne dráždivejšie oproti deťom „chceným”. V porovnaní s kontrolnou skupinou vykazovali viac problematických vzťahov k sebe i okoliu. Ženy z tejto skupiny boli častejšie rozvedené a mávali už v skorom veku skúsenosť s prerušením tehotenstva. Zdá sa, že nechcenosť, teda vnútorné neprijatie, sa prejavuje nielen citovým „hladom“, ale aj tým, že rodič nie je dobrým modelom partnerského správania (Vymětal, 1994).

Citlivé reagovanie na dieťa

Blízky kontakt s novorodencom v prvých hodinách po narodení môže zosilniť pozitívne pocity rodičov k dieťaťu. Pravá citová väzba sa ale buduje postupne z interakcií rodiča a dieťaťa až po prvých mesiacoch. Dôležitým prvkom v budovaní väzby je vytvorenie ritualizovaných činností a zvykov. Je potrebné, aby opatrovateľ citlivo reagoval na dieťa. Pokiaľ pri hraní hry napríklad bábätko odvráti hlavičku a tvári sa zmätene, naznačuje, že je toho naň priveľa. Rodič to vycíti a nechá dieťatku vydýchnuť, aby sa po chvíli zase vrátili k aktivite. Týmto spôsobom sa buduje vzťah a vzájomné porozumenie. Pokiaľ opatrovateľ spoľahlivo reaguje, dieťa si vyvinie zmysel pre dôveru v iných ľudí.

Kŕmenie, teplo a dotyky

Kŕmenie je pre dieťa silným zdrojom pozitívnych pocitov, ktoré prispievajú k budovaniu citovej väzby. Experiment Harlowa a Zimermana z roku 1959 však dokladá i význam iných zmyslových vnemov. Makaky boli oddelené od matiek v prvý deň života a ďalších 165 dní trávili v prítomnosti dvoch náhradných matiek. Obe matky mali tvár a telo vyrobené z drôtu, no jedna z nich bola obalená mäkkou látkou. Polovica mláďat bola kŕmená touto teplou, príjemnou náhradnou matkou, zvyšnú polovicu kŕmila nepohodlná drôtená „matka". Ukázalo sa, že opičky na drôtenej matke trávili čas len počas kŕmenia. Pokiaľ boli rozrušené alebo sa báli, ihneď utekali k látkovej matke. Význam tepla a dotykov popísali i Schanberg a Fieldová (1987, in Kassin, 2007). Autori robili u predčasne narodených detí masáž tela po dobu 10 dní a potom porovnali ich vývin s deťmi, ktoré nemasírovali. Obe skupiny pili rovnaké množstvo detskej výživy, ale masírované deti pribrali na váhe o 47% viac, boli živšie, aktívnejšie a koordinovanejšie. Nemocnicu opustili priemerne o 6 dní skôr. Podľa Fieldovej je dotyk cenným terapeutickým nástrojom – nielen pre predčasne narodené deti, ale aj pre deti a dospelých, ktorí sú „dotykovo deprivovaní“. Kŕmenie pre ľudské deti zrejme nie je o nič dôležitejšie než pre malé opičky – veľký význam má tepelný komfort a pocit bezpečia.

Zdroje:

De Wolff, M.S., & van IJzendoorn, M.H. (1997). Sensitivity and attachment: A meta-analysis on parental antecedents of infant attachment. Child Development, 66, 571-591.

Kassin, S. (2009). Psychologie. Brno: Computer Press.

Matějček, Z. (2005). Výbor z díla. Praha: Karolinum.

Schaffer, D. R. (1989). Developmental psychology: childhood and adolescence (2nd ed.). Pacific Grove, Calif.: Brooks/Cole.

Schanberg, S.M., & Field, T.M. (1987). Sensory deprivation stress and supplemental stimulation in the rat pup and the preterm human neonate. Child Development, 58, 1431 – 1447.

Vymětal, J. (1994). Lékařská psychologie. Praha: J. Kocourek.

Techniky dychu pre posilnenie tela i mysle – 1. časť

V posledných rokoch sa roztrhlo vrece s radami na posilnenie a zlepšenie kadečoho. Ide na vás viróza? Pite zázvorový čaj. Máte vysoký tlak? Nevadí, je veľa liekov, ktoré ho znížia. Pritom zabúdame (alebo často ani nevieme), že existujú spôsoby, ktorými môžeme vytúženého stavu dosiahnuť, a nepotrebujeme k nim nič viac, ako vlastné telo. Teda presnejšie povedané, vlastný dych. Ide o techniky, ktoré boli pilované indickými jogínmi tisícky rokov a nestratili na svojej účinnosti ani dnes. Dokonca aj západná "prísna" veda potvrdzuje blahodarný efekt dychových techník, ale o tom až za chvíľu.

V tomto článku sa zameriame na dych zvaný Nadi Šodhana. V jogínskom učení je tento dych považovaný za očistný a býva súčasťou ďalších náročnejších cvikov. Ale aj jeho samostatné a pravidelné praktizovanie prináša mnoho pozitívnych účinkov na telo aj myseľ:

redukuje stres a nervozitu,

prečisťuje myseľ, zvyšuje bdelosť a schopnosť sústrediť sa,

posilňuje celý nervový systém, čím pôsobí blahodarne na mozog,

vyrovnáva funkciu oboch mozgových hemisfér,

zásobuje telo kyslíkom a tým podporuje látkovú výmenu a zbavuje nás toxínov,

ozdravuje pľúca a zmierňuje alergiu,

pomáha vytvárať optimálnu hormonálnu hladinu.

A teraz k tým štúdiám. Nie je asi prekvapením, že najviac výskumov techník dychu sa vykonáva práve v Indii. To ale nemení nič na ich exaktnosti v zmysle západnej medicínskej vedeckosti. Univerzita medicíny v Jaipure podnikla v roku 2014 výskum, v ktorom zisťovala účinok jednorazového 20-minútového cvičenia Šodhany u 30 probandov. Výsledkom krátkeho cviku bolo zníženie srdcového tepu a krvného tlaku o 8 %. Zároveň sa znížil aj reakčný čas, a to o 10 %. Podobný výskum uskutočnila aj Univerzita v Mangalore, kde srdcový tep probandov klesol o 13 % a kognitívny výkon v podobe riešenia matematických úloh sa zlepšil dokonca o 24 %. Toto boli výsledky jedného 20-minútového sedenia; pri dlhodobom praktizovaní tohto dychu možno dosiahnuť oveľa hlbších pozitívnych zmien.

Dych krok za krokom

Dychová technika Nadi Šodhana je veľmi jednoduchá, časovo nenáročná a pre jej praktizovanie potrebujete iba pokojné miesto. Toto cvičenie môžete vykonávať kedykoľvek. Ideálna doba je ráno po prebudení a večer pred spaním. Môžete si ju hneď dnes skúsiť sami s nasledovným postupom:

Zaujmite pozíciu v sede. Ideálny je lotosový sed, ale pre svoju náročnosť vyžaduje pomerne dlhú dobu cviku. Alternatívou je turecký sed, alebo sed na stoličke. Chrbát majte vzpriamený.

Zatvorte oči a niekoľkokrát sa zľahka, pomaly a hlboko nadýchnite a vydýchnite. Ukazovák a prostredník pravej ruky chyťte do dlane. Zvyšné tri prsty použijete počas cvičenia.

Pravým palcom upchajte pravú nosnú dierku. Palec netlačí a je zľahka položený nad krídlom nosa, teda v mieste asi centimeter od okraja nosovej dierky. Bez námahy sa nadýchnite ľavou nosnou dierkou.

Než vydýchnete, na krátky moment upchajte tiež ľavú nosnú dierku prstenníkom a malíčkom. Ak by táto pozícia ruky bola nepríjemná, použite len jeden z prstov. Teraz uvoľnite palec a vydýchnite prvou dierkou. Dlho a uvoľnene.

Pri ďalšom nádychu zostávajú prsty na ľavej nosnej dierke a vdychujeme pravou stranou. Spôsob striedania je u tejto techniky veľmi dôležitý.

Opäť na krátky moment upchajte obe nosné dierky a vzápätí pre výdych uvoľnite ľavú nosnú dierku.

Cyklus zopakujte zhruba 10x. Táto technika je veľmi jednoduchá aj pre začiatočníkov. Stačí si len uvedomiť, že po vystriedaní dierok prichádza najprv výdych, potom nádych.

Šťastné hemisféry

Ako už bolo povedané, Nadi Šodhana pôsobí harmonicky na obe mozgové hemisféry. Pravá strana nosa povzbudzuje ľavú hemisféru, ktorá je sídlom logického myslenia, reči, počítania alebo pojmu o čase. Ľavá strana nosa naopak podporuje funkciu pravej hemisféry, kde sídli predstavivosť, denné snenie, intuícia, vnímanie farieb a hudby. Ak by ste chceli v ktorýkoľvek moment podporiť jednu, alebo druhú hemisféru, stačí sústredene dýchať do nosovej dierky, ktorá je prepojená s požadovanou oblasťou. Môžete zistiť, že jedna z nosných dierok je horšie priechodná, než tá druhá. Ide o prirodzený jav, kedy sa zhruba každé dve hodiny automaticky strieda priechodnosť medzi oboma stranami nosa.

Budúci článok o technike dychu sa zameria na povzbudenie pozornosti a pamäti.

Zdroje:

http://www.dok.rwan.sk/Zivotny styl/Andre van Lysebeth - Pranajama.pdf

http://www.j-pbs.org/pdf/182/subbalakshmi.pdf

http://jctmb.com/Vol2-Issue3-Jul-Sep-2014/02.Immediate Effect of Nadi-Shodhana Pranayam on Some Selected Parameters of Cardiorespiratory and Mental Efficiency.pdf

https://www.banyanbotanicals.com/info/ayurvedic-living/living-ayurveda/yoga/nadi-shodhana-pranayama/

Sedenie s roboterapeutom - Budúcnosť zdravotníctva

Snáď každá oblasť ľudskej činnosti čelí otázke, ako dlho bude trvať, než ju úplne ovládne mechanizácia a umelá inteligencia. Vo výrobe je to už bežný jav. Ale o premene zdravotníctva, obzvlášť psychiatrickej sféry, sa v odborných kruhoch začína debatovať až v posledných rokoch. Vo vzduchu teraz visí veľký otáznik a možno aj preto putuje do výskumu nových liečiv čoraz menej financií.

Odvážne vízie o budúcnosti zdravotníctva

Výskumník Domenico Giacco a jeho tím z londýnskej univerzity kontaktovali v roku 2017 rad európskych expertov v oblasti duševného zdravia. Na základe ich náhľadu na jednotlivé oblasti zostavili štyri odvážne varianty, akými by sa mohlo zdravotníctvo v budúcnosti uberať, pričom scenáre sa môžu vzájomne prelínať:

Dôraz na rozhodovanie pacientov: podľa tejto predstavy budú mať pacienti zásadnú úlohu pri výbere svojej liečby, zatiaľ čo zdravotníci budú skôr poskytovať kľúčové informácie pre tieto rozhodnutia. Zníži sa tým určitý nátlak a umelo vytvárané autority odborníkov. Dôraz sa bude klásť na čo najväčšiu osvetu a vzdelanie verejnosti. Tento štýl prinesie ešte ďalšiu zmenu: ak sa duševne chorý človek dopustí trestnej činnosti, nebude poslaný do liečebného zariadenia, ale poputuje priamo do väzenia.

Dôraz na širší sociálny kontext: budúcnosť sa môže vyvinúť aj tak, že dôraz bude kladený na sociálne zázemie pacienta, tzn. otázky rodičovstva, vzdelávania, zamestnania a ďalších medziľudských vzťahov. Lepšie zmapovanie sociálneho kontextu tak povedie k účinnejším intervenciám. Medzi odbormi s významným podielom na tejto realite budú sociálne vedy, psychológia a geografia.

Pomoc spoločensky znevýhodneným: tretia cesta, ktorú si odborníci predstavujú ako reálnu, je zameranie zdravotníctva na znevýhodnené sociálne skupiny. Či už z dôvodu chudoby, sociálnej izolovanosti, bezdomovectva, nezamestnanosti či akejkoľvek diskriminácie. Tento pohľad príliš nerozlišuje sociálnu, fyzickú a fyziologickú príčinu ťažkostí, naopak ich rieši celistvo. Vzniká viac komunitných centier, ktoré sa zameriavajú na prevenciu negatívnych javov. Politika i spoločnosť sa snaží znevýhodneným skupinám podať pomocnú ruku.

Virtuálny svet: jeden z najpravdepodobnejších scenárov budúcnosti počíta s virtuálnou realitou a umelou inteligenciou. Psychiatrická liečba bude prebiehať čoraz viac online a do výskumu zdravotníckeho softvéru budú investované závratné sumy. Pomáhať budú doktori-avatari, ktoré si budeme môcť sami vymodelovať, aby nám boli sympatickí, a o roznášanie medikamentov sa nám postarajú drony.

Kde si dnes porozprávať s robotom

V skutočnosti debaty o vpáde umelej inteligencie (AI) do ľudského sveta nie je až taká fikcia. Už dnes existujú softvéry, o ktorých sa nám pred piatimi rokmi ani nesnívalo, a pokrok naberá podivuhodne rýchle obrátky. Tak napríklad na Kolumbijskej univerzite použili program na analýzu reči od IBM na to, aby určili pravdepodobnosť vzniku psychóz u adolescentov. Kým odborníci sa u tejto predpovedi triafajú v 79 percentách, počítačová analýza dokáže vznik psychózy predikovať so 100% úspešnosťou. V ďalšom výskume analyzovali reč osôb s Parkinsonovou chorobou, čo vzápätí umožnilo túto chorobu predpovedať s 80% úspešnosťou, a to počas jedinej minúty hovoreného slova. Do piatich rokov IBM plánuje rozšíriť rozsah analyzovaných diagnóz a implementovať tento softvér aj do smartphonov.

Ďalšou významnou technologickou spoločnosťou je napríklad X2AI. Tá vyvíja chatboty (inými slovami chatujúce roboty, tzn. umelú inteligenciu, ktorá dokáže konverzovať takmer ako človek), ktorí dokážu ponúknuť vysoko personalizovanú psychoterapiu a psychoedukáciu. Dánska verzia napríklad pomáha prekonať úzkosti a strach, v Brazílii ponúka podporu ľuďom zažívajúcom násilie zo strany miestnych gangov a v Afrike pomáha osobám nakazeným HIV.

Akokoľvek strmý vývoj zažíva umelá inteligencia, v oblasti zdravotníctva to nebude s neosobnou starostlivosťou až také horúce. Samy technologické spoločnosti potvrdzujú, že ich aplikácie slúžia a budú slúžiť skôr ako podpora, než nástroj k priamej liečbe. Potrvá ešte dlhý čas, kým budú stroje schopné zachytiť tie najdrobnejšie odchýlky v kultúrnych a osobnostných zvláštnostiach každého človeka. Koniec koncov, naozajstnú medziľudskú komunikáciu, starostlivosť a prijatie žiadne stroje nahradiť nemôžu.

Zdroje:

https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/27816568

https://www.nationalelfservice.net/commissioning/service-reconfiguration/the-future-of-mental-health-care-time-for-a-social-perspective

https://skywoodrecovery.com/the-future-of-mental-health-care-is-now-and-its-promising

https://www.theguardian.com/world/2016/jul/29/from-ketamine-to-cupboard-therapy-the-future-of-mental-health-treatment

Zaspávanie pokazené civilizáciou

Nespíte? Ak za to môže odkladanie spánku kvôli práci alebo iným aktivitám, asi by bolo dobré niečo zmeniť a na spánok si nájsť čas. Asi štvrtina populácie prvého a druhého sveta ale nespí, pretože to jednoducho nevie. Zaspať a spať nie je tak jednoduchý proces, ako by sa možno zdalo tomu, kto sa do spánku prepadne samovoľne okamih po pristátiu v posteli. Čo s tým, ak sa človeku zaspať nedarí?

Fyziologický spánok nie je bezvedomie, čo do nervovej činnosti sa vyznačuje striedaním rôznych aktivít - a veda je na neho krátka, priamo ho navodiť nevie. Pomoc so zaspávaním tak obnáša odstránenie prekážok, ktoré bránia v prirodzenom zaspaniu. V najzávažnejších prípadoch sa tak deje za použitia hypnotík: liekov, ktoré utlmia nervovú činnosť, čo nástup spánku výrazne uľahčí. Ich pôsobenie ale zároveň mení štruktúru spánku a nesie so sebou riziká vedľajších účinkov, takže je všeobecne výhodnejšie zacieliť liečbu presnejšie.

Za striedaním spánku a bdenia stojí súhra troch rôznych neurohormonálnych systémov.

Prvý z nich zodpovedá únave. Kľúčovou látkou je adenozín: pamätáte si zo školy "molekulu energie" ATP, adnosintrifosfát? Pri jeho rozkladu vzniká energia, ktorú bunky potrebujú k činnosti - a tiež práve adenozín, ktorý sa ukladá v mozgu - a jeho nárast signalizuje únavu. Adenozín stojí aj za obľubou kávy a čaju: kofeín totiž potláča práve jeho prejavy.

Druhý synchronizuje naše telesné rytmy so svetom okolo. Kľúčovou látkou je melatonín: hormón, ktorý náš mozog syntetizuje takmer výhradne za tmy. Jeho nárast signalizuje, že nastal čas spať.

Tretí systém potom spánok a bdenie prispôsobuje aktuálnej situácii. Čo keby hladiny adenozínu a melatonínu prekročili pomyselnú hranicu, ktorá by mala navodiť spánok, počas poslednej minúty napínavého zápasu? Na úteku pred svorkou vlkov alebo pri love mamuta? Prežívané napätie - z hormonálneho hľadiska kokteil adrenalínu, noradrenalínu a kortizolu - nás zaspať nenechá.

Trojica systémov bola v priebehu evolúcie dovedená takmer k dokonalosti - avšak pre použitie v úplne inom svete ako v tom, v ktorom žijeme my. Na tom, že zle spíme, sa silno podieľa stres, ktorý spánku nesvedčí. Vrátane stresu, ktorý vyplýva zo samotného nevyspania: nedávny výskum ukázal, že večer nasledujúci po prebdenej noci charakterizuje zvýšená hladina kortizolu - ktorý sťažuje zaspanie.

Ak človek zle spí, môže svoj problém chápať ako upozornenie, že možno nežije úplne najlepšie - a že stojí za to niečo zmeniť. Zanedbávanie choroby, staroby a smrti vo verejnom diskurzu nás spoločne s lekárskou starostlivosťou, ktorá je hradená z verejných peňazí, vedie k predstave, že je takmer všetko dôležitejšie ako "údržba" seba samého. Nie je, a to ani z ekonomického pohľadu - ktorý je navyše v takomto kontexte druhotný.

Civilizácia zároveň zásadne ovplyvňuje druhý, melatonínový systém. Pred zavedením elektriny do domácností ovplyvňovalo svetlo plameňa náš denný rytmus len minimálne - syntéza melatonínu je totiž citlivá obzvlášť na studené svetlo s nízkou vlnovou dĺžkou, ktoré vnímame ako modré. Nažltlé plamene tak organizmu "pripomínajú" teplé svetlo zapadajúceho slnka, ktoré tvorbe melatonínu príliš nebráni. "Studené" žiarivky naopak mozog chápe ako signál poludňajšieho slnka, že sa čas spánku ešte ani nepribližuje.

Zásadný vplyv majú aj displeje telefónov a počítačov, ktorých svetlo charakterizuje práve ona modrá farba. Preto je vhodné ich pred cestou do postele neužívať - alebo aspoň stlmiť jas, pozerať sa z diaľky a zaobstarať si softvér, ktorý modrú čiastočne filtruje, je k dispozícii zdarma pre každý operačný systém.

Svetlo je zároveň možné využiť: ranná prechádzka na slnku alebo svit špeciálnych lámp (ktoré na rozdiel od programov stoja pár tisíc) telu pomôžu nastaviť biologické hodiny podľa pozemského času. Pomôcť môže aj melatonín samotný. Ten je síce v Česku podľa vyhlášky k dostaniu len na predpis, avšak v praxi ho ponúka každá lekáreň. Načasovanie a dávkovanie však nie je úplne jednoduché, takže by malo vychádzať z odporúčania lekára (alebo aspoň dôkladného štúdia). Pre ilustráciu: výskumy odporúčajú dávkovanie okolo 0.3 mg – avšak v lekárňach vám ponúknu tablety obsahujúce 2 mg, prípadne 5 mg melatonínu.