Články na téma | Mentem.sk

Ako žmurkanie ovplyvňuje činnosť mozgu?

Na prvý pohľad jednoduchá otázka: prečo žmurkáme? Väčšina ľudí odpovie, že žmurkanie pomáha oko zvlhčiť a vyhnúť sa tak syndrómu suchého oka. Frekvencia pohybov viečok je však omnoho väčšia, ako by bolo na zvlhčenie oka potrebné. Neurovedci z Univerzity v Osake publikovali v roku 2012 zaujímavé výskumné zistenie: žmurkanie okrem iného umožňuje mozgu oddýchnuť si.

Experimenty využívajúce zobrazujúce metódy mozgu realizoval Tamami Nakano a jeho tím. Keď žmurkneme, mozog prejde zo stavu sústredenia pozornosti, mobilizujúceho tzv. dorzálny systém, do stavu uvoľnenia pozornosti, čiže voľného prúdenia myšlienok. Vertikálne pohyby viečok sa javia ako spúšťač tejto zmeny. Zažmurkáme, aby sme na chvíľku uvoľnili pozornosť, aby sme nezostali po celý čas pripútaní k jednej myšlienke, jednému rozhovoru, či jednej úlohe, ktorá by vyčerpala všetky zdroje mozgu.

Dôsledok je nasledovný: v situáciach, keď musíme udržať pozornosť na vysokej úrovni a po dlhý čas, máme tendenciu žmurkať menej. Psychológ Albert Vrij z Univerzity v Amsterdame pracoval v policajných službách a konštatoval, že podozriví žmurkajú menej, pokiaľ klamú, pretože sa intenzívne sústredia. Naopak, keď klamstvo dopovedia, frekvencia žmurkania sa zdvojnásobí. Pozornosť sa uvoľní, potrebuje si oddýchnuť, čo sa stane pomocou žmurkania očí.

Vertikálne pohyby viečok sú natoľko zautomatizované a banálne, že im nevenujeme pozornosť, sú pre nás ale veľmi nápomocné. Keď náš mozog identifikuje moment, kde je jeho pozornosť menej dôležitá (v priebehu konverzácie, činnosti, atď.), automaticky nariadi žmurkanie, čím pomyselne prejde špongiou po tabuli vedomia, vynuluje obsah, “dobije baterky”. V jednom zo svojich experimentov Tamami Nakano objavil, že keď sa viacero ľudí pozerá na film, ich pohyby viečok sa synchronizujú. Žmurkajú vo chvíľach, keď film vyžaduje najmenej pozornosti. Potom, keď sa dej filmu zase zdramatizuje, oči žmurkajú menej.

Dlhodobo uprený pohľad do monitora znižuje frekvenciu žmurkania a podľa Národného inštitútu pre bezpečnosť a ochranu zdravia (National Institute of Occupational Safety and Health) až 90% ľudí, ktorí trávia pri PC aspoň 3 hodiny denne trpí Syndrómom počítačového videnia (Computer Vision Syndrome). Prejavuje sa podráždením očí, ale i bolesťami hlavy, krku a chrbtice. Dôležitá je správna telesná pozícia a “očná hygiena”: žmurkanie a občasné uprenie pohľadu do diaľky uvoľní okohybné svaly a nechá oddýchnuť nielen zrak, ale aj dlhodobo preťaženú pozornosť. Keď chcete dať mozgu naozaj pauzu, vstanťe namiesto sociálnych médií od počítača a choďte sa z okna pozrieť, čo sa deje vonku. Odvďačí sa vám zlepšenou pozornosťou.

Spôsoby, ako zlepšiť svoju pamäť a duševné schopnosti

V minulosti zastávali vedci názor, že po dosiahnutí dospelosti sa mozog ďalej nevyvíja. Dnes je ale zrejmé, že k vývoju dochádza aj v priebehu ďalších dekád. Tento adaptívný proces sa nazýva neuroplasticita. A čo to je?

Neuroplasticita je úžasná schopnosť mozgu vytvárať nové prepojenia medzi neurónmi, čo sa výrazne prejavuje u detí a mladých ľudí. Ako človek starne, plasticita sa znižuje. Nie je to ale dôvod pre rezignáciu, pretože vždy je dostatočný priestor na zlepšenie a podporu mozgových funkcií.

Bolo mnohokrát dokázané, že potraviny obsahujúce vitamín E (prítomný napríklad v arašidoch, semenách a orechoch) môžu výrazne zlepšiť pamäť a mentálne kapacity.

Ak chcete zlepšiť mozgové funkcie aj inak ako stravou, tu je niekoľko možností:

Takzvaný chunking, teda zlúčenie položiek do logických skupín, je dobrý spôsob, ako si zapamätať viac informácií. Pre mnoho ľudí je napríklad nákup do domácnosti každodenný boj so zabúdaním. Ak však kategorizuje položky zo zoznamu do skupín (ako napríklad mliečne výrobky, zelenina, alebo čistiace prostriedky), máte napoly vyhraté. Chunking funguje aj pri pamätaní čísel. Ak máme memorovať číslo 165482359466, je to pre náš mozog problém. Vo chvíli, keď si číslo rozdelíme na menšie časti, teda 165-482-359-466, je zapamätanie oveľa ľahšie.

Ďalším spôsobom, ako podporiť pamäť, je používanie skratiek. Táto technika sa hodí v prípadoch, ak máme si zapamätať viac slov v rade alebo nejakú frázu. Príkladom môže byť napríklad zoznam ôsmich skladieb Bedřicha Smetanu, ktorých skratka znie BraProDali Dve HuTaČerVi.

Zábavný a odpočinkový spôsob, ako si zlepšiť pamäť, je aktívne precvičovanie mozgu. Ten totiž funguje podobne, ako sval. Čím viac sa používa, tým lepšie slúži. Duševné schopnosti sa dajú zlepšiť mentálnymi hrami, ako je sudoku alebo puzzle. Mozog sa ale skvele precvičí pri každodennej interakcii s okolím a pri zvládaní náročných pracovných úloh, kde je potrebné používať logiku, plánovanie a rýchlosť rozhodovania.

Naopak veľkým nepriateľom pre mozog je chronický stres, ktorý môže otupiť kognitívne funkcie. Dlhšia úzkosť môže neblaho ovplyvniť aj schopnosť rozhodovania a riešenia problémov. Negatívny vplyv má tiež na oblasť mozgu zvanú hippokampus, kde sa odohrávajú dôležité procesy spracovania informácií, pamäte alebo priestorovej navigácie.

V prípade, že trpíte dlhotrvajúcim stresom a úzkosťou, nie je zlý nápad navštíviť svojho lekára. Môžete si tiež pomôcť sami. Existuje mnoho techník, ktoré vedú k lepšiemu zvládaniu stresu, či už ide o jogu, meditáciu alebo tréning všímavosti k sebe i svojmu okoliu. Tieto antistresové aktivity môžu mať významný vplyv na celkovú pohodu, taktiež zlepšiť kognitívne funkcie mozgu. Dôležitá a často zanedbávaná aktivita je výdatný spánok. Vďaka nemu je mozog schopný lepšie spracovať a konsolidovať informácie a zlepšuje sa tiež oblasť krátkodobej pamäte.

Vplyv bilingválnej výchovy na vývoj dieťaťa

Bilingvizmus čiže dvojjazyčnosť vzniká, keď si dieťa v útlom veku prisvojí nie jeden, ale dva jazyky ako materské. Každý z rodičov bilingvného dieťaťa pochádza zvyčajne z iného kultúrneho prostredia a hovorí na svojho potomka svojím rodným jazykom. Pomerne dlho sa viedli spory o to, či tento štýl výchovy dieťa skôr nezaťaží a nespôsobí mu viac ťažkostí, ako výhod. Proces osvojenia dvoch materinských jazykov totiž nie je vždy prechádzkou ružovým sadom.

Vývoj bilingválnej reči

Dieťa vníma reč už od narodenia. Presnejšie povedané, vníma ju vlastne ešte pred narodením - to sa však zameriava skôr na intonáciu a farbu hlasu, aby potom bolo schopné bezpečne rozpoznať hlas svojej matky. Čo sa však týka osvojovania materinského jazyka, vníma dieťa jazyk a jeho špecifiká už v prvom roku života. Postupne tiež daný jazyk napodobňuje, čo sa tak navonok nemusí zdať, pretože detské precvičovanie rečových orgánov zvyčajne považujeme za univerzálne bľabotanie. Už v tomto období je ale dobré komunikovať s dieťaťom oboma jazykmi, aby ich rovnocenne prijalo za materské. Vhodné je, aby každý rodič hovoril na dieťa iba svojím jazykom - môže tak predísť preberaniu gramatických a výslovnostných chýb, ktorých náprava môže znamenať zbytočnú záťaž pre dieťa.

V batoľacom veku, teda medzi 1 a 3 roky dieťaťa, dochádza k prudkému vývoju reči, nielen jeho porozumeniu. Dieťa tak má možnosť si v komunikácii so svojím okolím testovať, ktoré slová patria do ktorého "súdka". Nie vždy je totiž prepínanie reči medzi dvoma jazykmi natoľko automatizované. V tomto veku vzniká tiež mnoho jazykových novotvarov. Vývoj reči totiž nie je iba preberanie počutého a zažitého. Je to kreatívny proces, kedy dieťa nachádza nové a nové tvary, ktoré potom skúša aplikovať na komunikáciu so svojím okolím. U bilingválnych detí sa potom nezriedka stáva, že si touto tvorivou cestou vymyslia slovo, ktoré je spojením oboch materských jazykov a v reálnom svete nedáva veľký význam.

Ako už bolo povedané, nie vždy je bilingválny proces prechádzkou ružovým sadom. Obdobie, ktoré nastáva v predškolskom a rannom školskom veku, môže byť pre bilingválne dieťa veľmi náročné. Často v tejto fáze dochádza k zhoršeniu jazykových schopností. Dôvodom bývajú zvyšujúce sa nároky spojené so školskou dochádzkou. Na sebamenšie zhoršenie v oblasti komunikácie navyše často reaguje aj okolie dieťaťa. Širší rodinný kruh získava do rúk silný argument proti bilingválnej výchove, ku ktorej má apriori nedôveru (obzvlášť v našej kultúre). Rodičia pod tlakom okolností môžu nad bilingválnou výchovou chvíľkovo zapochybovať a bol by v tom čert, aby všetky tieto vplyvy nekládli najväčší stres späť na ramená dieťaťa. Na rad potom môže prísť napríklad balbutismus (zajakavosť), zvýšená nervová dráždivosť alebo časté nočné pomočovanie.

Našťastie veľmi skoro po tejto kríze prichádza zlepšenie situácie. Dieťa jazykové nedostatky zvyčajne doháňa a navyše mu bilingvizmus prináša mnoho výhod. Medzi ne patrí napríklad schopnosť rýchlejšie sa naučiť cudzí jazyk, vyvinutejšie abstraktné myslenie a kreativita. Za zmienku stojí tiež rozšírená kultúrna identita a lepšie uplatnenie na trhu práce.

Využitie v praxi

O tom, že je bilingvizmus dobrá vec, sa dnes už nevedú vášnivé spory. Naopak. Niektoré školy zavádzajú do svojej výučby prvok zvaný CLIL (Content and Language Integrated Learning), ktorý sa snaží o podobný princíp - teda o to, aby sa cudzí jazyk stal prirodzenou súčasťou komunikácie. V praxi to vyzerá napríklad tak, že do výkladu na hodine dejepisu, fyziky, alebo dokonca telocviku zahrnie vyučujúci čas od času nejaké cudzie slovíčko. Pre žiakov nejde o rušiaci prvok, pretože sa nejedná o klasickú výučbu daného predmetu v cudzom jazyku, ako je to v niektorých špecializovaných školách. Táto metóda sa v slovenských školách ešte len pomaly usadzuje, ale z doterajších výsledkov je považovaná za veľmi nádejnú.

8 exekutívnych funkcií mozgu, ktoré riadia naše správanie

Tak, ako výkonný manažér veľkej spoločnosti monitoruje všetky oddelenia, aby pracovali čo najefektívnejšie, fungujú vyššie mozgové centrá vo frontálnej oblasti. Zabezpečujú kontrolu nášho správania a koordináciu ďalších kognitívnych funkcií, ako je plánovanie alebo organizovanie. Frontálna kôra dozrieva najneskôr zo všetkých mozgových centier. Aj z evolučného hľadiska sa táto oblasť mozgu vyvinula neskoro a u človeka je oveľa väčšia ako u geneticky najbližších primátov. Frontálne laloky typicky predstavujú 40% ľudského mozgu. Nižšie je uvedených 8 exekutívnych funkcií, ktoré sú dôležité pre riadenie správania a súvisia s fungovaním tejto oblasti mozgu.

1. Kontrola impulzov

Dokážem myslieť skôr, než konám. Moje okolie mi často vyčíta, že sa správam nevhodne. Občas sa neubránim nutkaniu viac si vypiť, prejedať sa alebo jazdiť nebezpečnou rýchlosťou.

2. Emočná kontrola

Dokážem držať svoje emócie na uzde. Často reagujem prehnane. Zle nesiem kritiku alebo keď niečo nejde podľa predstáv. Som náladový/á, moje emócie sú ako na horskej dráhe.

3. Kognitívna flexibilita

Rýchlo sa prispôsobuje zmenám a novým situáciám. Frustruje ma, keď musím meniť svoj pohľad na vec. Aj keď mi minule niečo nevyšlo, nedokážem sa z toho ľahko poučiť.

4. Pracovná pamäť

Ľahko podržím v pamäti kľúčové informácie pre výkon úlohy. Aj keď mi niekto inštrukcie vysvetlí zrozumiteľne a opakovane, nedokážem si ich zapamätať. Nie som typ človeka, ktorý zvládne robiť viac činností naraz.

5. Seba - monitorovanie

Dokážem realisticky zhodnotiť, ako mi čo ide. Často ma prekvapí horšie hodnotenie môjho výkonu proti svojim očakávaniam. Ľudia mi hovoria, že mám problém, ale ja to tak nevnímam.

6. Plánovanie a určovanie priorít

Viem si stanoviť cieľ a naplánovať si kroky, ktorými ho zrealizujú. Predstavujem si riziká a prekážky, ktoré by mohli nastať a snažím sa im predchádzať. Často mám pri realizácii projektu problém vybrať, čo je najdôležitejšie. Ťažko sa nútim na plánovanie budúcnosti.

7. Začiatok činnosti

Je pre mňa ľahké spustiť "akciu" a začať pracovať na svojom úlohy. Keď sa posadím k novej úlohe, často "zamrznem", pretože neviem, kde začať.

8. Organizácia

Svoju mentálnu aj fyzickú činnosť dokážem ľahko skoordinovať a dosahovať svoje ciele. Často sa strácam v prúde myšlienok, zabúdam alebo strácam veci. Nedokážem si naplánovať odchod z domu tak, aby som prišiel / prišla na schôdzku včas.

Deficity v exekutívnych funkciách súvisia s početnými psychiatrickými a vývojovými poruchami, vrátane OCD (obsedantno-kompulzívna porucha), Tourettovho syndrómu, depresie, schizofrénie, závislostí, frontotemporálna demencia, ADD / ADHD (poruchy pozornosti bez / s hyperaktivitou), a porúch autistického spektra.

Exekutívne funkcie sa ťažko hodnotia, pretože samy koordinujú jednotlivé kognitívne funkcie ako pamäť, jazyk, alebo vizuálno-priestorová orientácia. Narušenie akejkoľvek jednotlivej funkcie potom môže ovplyvniť schopnosť plánovania a organizovania. Fungovanie exekutívnych funkcií sa dá najlepšie pozorovať v každodennom živote, ktoré sa v laboratoních podmienkach zle simuluje. S procesom starnutia sa často spája zhoršovanie týchto funkcií mozgu. Vaša babička, vyhlásená kuchárka, si už nezvláda naplánovať varenie na víkend a všetko nakupovať, alebo zabudne na buchtu v rúre. Niekedy sú ale exekutívne funkcie oslabené už od detstva a často môžu súvisieť s horšou výkonnosťou v škole alebo práci, menej stabilnými vzťahmi a horším sebahodnotením. Podľa výskumu Friedmana et al. (2008), je výkon v týchto funkciách ovplyvnený geneticky. Nesúvisí ale s inteligenciou ani s rýchlosťou spracovania.

Podľa Adele Diamond (2012) sa u detí dajú exekutívne funkcie trénovať. Najlepšie výsledky sa preukázali v počítačovom kognitívnom tréningu a v tréningu bojových umení. Menší, ale znateľný efekt bol tiež po dlhodobejšom cvičení jogy alebo aerobiku. Dôležitou pomocou so zvládaním pracovných úloh je tiež "krokovanie". Zložitá činnosť sa rozloží na malé, ľahko realizovateľné kroky. Dieťaťu tak miesto "priprav si školskú tašku" poviete, aby si vytiahlo rozvrh na zajtra, a predmet po predmete s ním prechádzate pomôcky, ktoré si musí zabaliť. Na záver skontrolujete peračník a ostrúhame ceruzky. Ak sa takto dieťaťu činnosť opakovane rozkrokuje, naučí sa, ako v danej situácii postupovať. Rovnakú metódu môžu použiť aj študenti alebo pracujúci. Ak sa cieľ zdá príliš vzdialený, čo je prvý krok, ktorý môžem urobiť hneď teraz?

Ďalšie čítanie:

https://www.understood.org/en/learning-attention-issues/child-learning-disabilities/executive-functioning-issues/key-executive-functioning-skills-explained memory.ucsf.edu/ftd/overview/biology/executive/single

Kognitívna disonancia: od Ezopovy líšky po sexuálne násilie

V bájke Liška a hrozno rozpráva Ezop o hladnej líške, ktorá zazrela strapec hrozna - ale akokoľvek sa snažila vyskočiť a strapec zhodiť, nepodarilo sa jej to. Nakoniec tak svoje snaženie vzdala a pohŕdavo mávla labkou, že hrozno je tak či tak kyslé a vlastne na hrozno vôbec nemá chuť.

Akademická psychológia takéto správanie chápe ako snahu znížiť kognitívnu disonanciu - stav, keď si dva postoje, hodnoty alebo konania človeka protirečia. Podľa teórie Leona Festingera, ktorý tento pojem zaviedol, je taký rozpor nepríjemný a človek sa nevedomky snaží kognitívnu disonanciu zmierniť alebo odstrániť.

Líška svojím opovrhnutím odstránila nesúlad medzi svojou vierou vo svoje schopnosti a neschopnosťou na hrozno dosiahnuť. Podobných presvedčení je rada: učebnicovým príkladom napríklad tendencia človeka hľadať pozitíva na tom, pre čo niečo vykonal, (aby si tak odôvodnil zmysluplnosť vykonanej práce) alebo podceňovať riziká, ktorým sa vedome vystavuje (a odôvodniť tak zmysluplnosť svojho konania).

Sila kognitívnej disonancie sa zreteľne prejavuje u domáceho a sexuálneho násilia. Mediálny obraz sexuálneho násilia ukazuje zarastených deviantov čakajúcich v temných parkoch, každým opovrhovaná "zrúda" bez jedinej ľudskej vlastnosti. Nezakladá sa ale na pravde - a podobne ako iné nepravdy škodí, a to všetkým.

Páchatelia pritom nie sú upírmi padajúcimi z neba. Rekrutujú sa z ľudí, ktorí žijú celkom normálnym životom v mestách a dedinách. Potenciálni páchatelia majú svoje rodiny, kamarátov a známych. Tí všetci ich považujú za celkom bežných, možno celkom milých ľudí - a oni seba taktiež.

Takže útok navodí kognitívna disonancia, ktorá páchateľovi bráni pochopiť, čo vlastne urobil. Jednoduchá implikácia: znásilnenie páchajú monštrá, ja sa zrúdou byť necítim, ergo, to, čo som urobil, nebolo znásilnenie. Pretože páchateľ má prvý predpoklad zažitý a na druhej závisí jeho sebaúcta, jediným východiskom je znásilnenie poprieť. Čo prirodzene znemožňuje sebareflexiu aj nápravu.

Nejde ale zďaleka len o páchateľa. S obeťou sa v prevažnej väčšine prípadov poznajú. Minimálne spočiatku tak páchateľa za bežného milého človeka považuje i obeť. Výsledkom je opäť kognitívna disonancia: je ten človek, ktorému už rok verím, skutočne taký netvor, že by ma zmlátil alebo znásilnil?

Najjednoduchšou cestou je taký zážitok poprieť. Páchateľ v tom obeti koniec koncov rád pomôže. Pre oboch je najpohodlnejšie nájsť spoločnú lož, vykonštruovať príbeh s nejakým "ale", premenovať ranu päsťou na odstrčenie a odstrčenie nazvať všeobecne neprijateľnú, ale v tomto konkrétnom prípade odôvodnenou a ospravedlniteľnou - alebo dokonca správnu - reakciou.

Pred rovnako falošnou, ale bolestnou dilemou stojí aj sociálne okolie. Utiecť situácií tým, že sa "muselo jednať o nejaké nedorozumenie", pretože páchateľom je milý človek, skvelý učiteľ, dobrý kamarát alebo obyčajný chlapec z diskotéky, tak je najjednoduchšie nielen pre obeť, ale aj pre človeka, ktorému sa potenciálne zverí. Že by môj milovaný vnúčik zbil svoju ženu? To predsa nie je možné!

Kým to bude možné, povedie kognitívna disonancia k popieraniu - a ak nie, je nutné nájsť nejaké iné riešenie. "Môj vnúčik by nikdy svoju priateľku neudrel. Ale to vieš, či si mu spálila nedeľný obed, to sa potom nesmieš čudovať, keď sa neudrží, "predkladá babička posledné riešenie. Vnúčika miluje tridsať rokov - a niekto tak dobrý predsa násilníkom byť nemôže. Kým to bolo možné, modriny ženy a rany z vedľajšieho bytu ignorovala. Čo videla na vlastné oči, ale ignorovať nemôže. Zostáva jediná možnosť, ako zostať konzistentný: poprieť, že to, že vnuk svoju priateľku zbil, skutočne znamená, že ju zbil.

Takýto nezmysel nie je o nič absurdnejší než psychotické bludy. Mozog nemá možnosť skúmať objektívnu skutočnosť a hľadať pravdu. Porovnáva vstupy zo zmyslov s uchovanými (nielen) kognitívnymi obsahmi a hľadá riešenie, ako všetko spojiť dohromady.

Čo vieme už dávno. Pokiaľ bolo v oblasti domáceho a sexuálneho násilia úlohou dvadsiateho storočia ukázať, že sa sexuálne zločiny dejú výhradne vinou páchateľov, nie obeťami, úlohou súčasného storočia je postaviť na znalostiach kognitívnych procesov a postmodernej psychoterapie účinnú prevenciu. A začať pokojne od Ezopovej líšky.

A situovať ju do reality. Klasické výskumy mediálnych účinkov ukazujú, že extrémne hrozby na človeka neúčinkujú. Práve kvôli kognitívnej disonancii: človek si nepripustí, že by sa mu mohlo stať niečo "zlé" - pretože by to príliš ohrozilo jeho pocit istoty. Preto sa napríklad minulým účinkom krvavej scény varujúcej pred rokmi na ČT1 pred šoférovaním bez bezpečnostného pásu.

Lepšie pôsobia hrozby prostredného kalibru, ktoré človek je schopný cez svoje obrany vstrebať, hovoria štatistické závery. A to platí všeobecne, v médiách, terapii i prevencii. Preto tiež dáva zmysel sa inak celkom nudnou kognitívnou disonanciou zaoberať.

Ďalšie čítanie:

https://en.wikipedia.org/wiki/Cognitive_dissonance https://www.psychologytoday.com/blog/feeling-our-way/201409/is-so-called-victim-blaming-always-bad drgpsych.com/PSY101/Date Rape/Confessions+of+a+Date+Rapist.pdf

Alexithymia – keď človek nehovorí jazykom emócií

Alexithymia (z gréčtiny a- lexi- thymia, čiže žiadne slová pre pocity) je vlastnosť, ktorú má v miernej, strednej alebo silnej podobe asi 8% mužov a 2% žien (Blanchard, Arena & Pullmeyer, 1981). Prejavuje sa ťažkosťami v rozoznávaní a vyjadrovaní jednotlivých emócií. Podľa Bermonda (2007) má alexithymia dve dimenzie: kognitívnu, na ktorej človek bojuje s určovaním, porozumením a pomenovaním pocitov („mysliaca“ časť emočného prežitku) a afektívnu, ktorá zahŕňa ťažkosti s reagovaním, vyjadrovaním, cítením a predstavovaním („prežitková“ časť emočného prežitku). Medzi ďalšie príznaky alexithymie patria:

Znížené porozumenie tomu, ako pocity vznikajú Ťažkosti v čítaní výrazov tváre a neverbálnej komunikácie Obmedzená predstavivosť Vysoká citlivosť na telesné prežitky Odosobnené vzťahy s druhými

Alexithymia nie je považovaná za poruchu samu o sebe, je však často spojená s rôznymi psychickými poruchami, od autizmu, depresie, schizofrénie, až po poruchy príjmu potravy a závislosti. Naproti chudobnosti emočného sveta mávajú ľudia s alexithymiou bohaté prežitky v svojom tele. Chýbajúce emócie môžu proces psychoterapie robiť ťažším. Tu sú dva príklady pacientov, u ktorých lekár či terapeut pozoroval alexithymiu (Lumley, Neely & Burger, 2007):

Pán A., 50-ročný obézny muž s hypertenziou, dostal v čakárni u obvodného lekára netypický panický záchvat. Zdalo sa mu, že sa steny naokolo uzatvárajú a hlasy sa menia na bzukot. Psychoterapeutovi tvrdí, že pri tom necítil strach ani obavy, nemal žiadne obrazy spojené s udalosťou a ani netušil, čo záchvat spustilo. Pán A je vysokoškolsky vzdelaný, ženatý, no má iba málo blízkych priateľov, je orientovaný na detaily a ťažko si predstavuje svet z perspektívy druhých ľudí. Okrem miernej podráždenosti vyjadruje veľmi málo emócií a do svojho psychického života má minimálny náhľad. Ako spúšťače svojich stavov vidí skôr vonkajšie okolnosti (počasie, práca, manželka, strava atď.) než vnútorné zážitky. V psychoterapii si starostlivo robí zápisky, no rozpravy o pocitoch mu prídu vzdialené a nudné.

Pani B, 45-ročná žena, prišla k lekárovi pre chronickú bolesť, fibromyalgiu, a ďalšie zdravotné problémy vrátane depresie. Počas psychoterapie sa odkrývajú rôzne emočné témy (napr. tvrdé tresty v detstve) a na tvári pani B sú vidieť silné pocity – predovšetkým smútok, hanba a strach – ale nedokáže pomenovať svoje emócie a priradiť ich k spomienkam a zážitkom. Obzvlášť ťažko identifikuje hnev. Keď jej negatívne emócie naberú na sile, typicky presmeruje pozornosť na telo a hovorí iba o telesnej bolesti bez zmienky o tej psychickej. Zaujímavé však je, že pani B sa rada venuje pocitom druhých a dokáže ich dobre rozpoznávať. I to v terapii pomôže k tomu, že sa pani B priblíži svojmu vnútornému svetu a naučí sa vyjadrovať hnev, a tým i zmierni chronické bolesti a dysfunkcie.

Pokiaľ ste v popise alexithymie našli niekoho blízkeho, uvedomte si, že nepochopené signály, chladné reakcie, či nedostatky vo vyjadrovaní pozitívnych emócií majú neurobiologický a psychologický pôvod. V komunikácií skúste vysvetľovať vaše potreby priamo: „Som dnes unavená, nechce sa mi variť. Poďme dnes na večeru von.“ Alebo im pomôžte označiť pocity: „Vyzeráš nahnevane. Trápi ťa niečo?“ či pomenovať možné stresory, ktoré víria pod povrchom: „Blížia sa maturity, máš z toho strach?“. Uvedomenie, že váš blízky nemusí vnímať emócie rovnako, ako vy, je užitočné pri riešení konfliktov a nedorozumení.

Hoci koncept alexithymie pomenoval psychoterapeut Peter Sifneos už v roku 1973, stále nie je jasné, ako vzniká. Jedná sa o stabilný rys osobnosti? Alebo “odrezanie” od emócií v dôsledku minulých traumatických zážitkov? Je alexithymia dedičná a dá sa ovplyvniť výchovou? A je protikladom alexithymie emočná inteligencia? Niektoré výskumy naznačujú sa, že schopnosť uvedomovať si a rozumieť pocitom sa dá rozvíjať. Tu je pár príkladov, ako na to:

Písanie denníka: vyjadrovanie sa písaním môže byť dobrým tréningom schopnosti uvedomovať si emócie (Paes, Velasco & Gonzalez, 1999). Všeobecne sa odporúča písať denník každý deň. Dôležité je skúsiť zahrnúť viac, ako vecný popis udalostí dňa, napríklad pozorovania o tom, čo sa deje vo mne a v mojom okolí. Čítanie poviedok a románov: Práve tu nájdete bohaté popisy myšlienok, pocitov a zážitkov. Vďaka nim sa môžete naučiť vyjadrovať emócie rôznymi jazykovými formuláciami a lepšie porozumieť myšlienkovým pochodom druhých ľudí (Kidd & Castano, 2013). Umelecké aktivity: divadlo, tanec, maľovanie či terapia zameraná na prácu s telom podľa výskumu (Levy, 1995) pomáhajú ľuďom s alexithymiou rozpoznávať pocity a “vyťahovať ich na povrch”. Psychoterapia: niektoré druhy psychoterapie (napr. kognitívne-behaviorálna terapia zameraná na všímavosť) vás naučia, ako byť vnímavejší k svojim emočným stavom a ako identifikovať emócie druhých (Kennedy & Franklin, 2012). Skupinová psychoterapia zase pomocou interakcií s druhými prehlbuje schopnosť emočného kontaktu s druhými (Beresnevaite, 2000). Relaxačné techniky a hypnóza: Zatiaľ čo väčšina psychoterapií používa rozprávanie ako cestu k zmierneniu alexithymických príznakov, hypnóza a relaxácia používajú cestu riadenej imaginácie a mentalizácie na zvýšenie emočného porozumenia (Gay, Hanit & Luminet, 2008). V jednoduchšej podobe sa stačí venovať akýmkoľvek aktivitám na rozvoj fantázie a predstavivosti.

Zdroje:

Beresnevaite, M.(2000). Exploring the benefits of group psychotherapy in reducing alexithymia in coronary heart disease patients: A preliminary study. Psychotherapy & Psychosomatics, 69:117-122. Bermond, B. et. al. (2007). A cognitive and an affective dimension of alexithymia in six languages and seven populations. Cognition and Emotion, 21: 1125-1136. Blanchard, E.B ; Arena, J.G. & Pallmeyer, T.P. (1981). Psychosomatic properties of a scale to measure alexithymia. Psychotherapy and Psychosomatics, 35, 64-71. Gay, M.C.; Hanin, D. & Luminet, O.(2008). Hypnotic imagery intervention in reducing alexithymia. Contemporary Hypnosis, 25: 1-13. Kennedy, M. & Franklin, J. (2002). Skill based treatment for alexithymia: An exploratory case series. Behavior Change, 19(3):158-171. Kidd, D. C. & Castano, E. (2013). Reading literary fiction improves theory of mind. Science, 342, 377-380. Levy, F. (1995). Dance and other expressive therapies. When words are not enough. New York: Routledge. Lumley, M. A., Neely, L. C., Burger, A. J. (2007). The assessment of alexithymia in medical settings: implications for understanding and treating health problems. Journal of Personality Assessment, 89 (3), 230- 246. Paez, D.; Velasco, C. & Gonzalez J.L. (1999). Expressive writing and the role of alexithymia as a dispositional deficit in self-disclosure and psychological health. Journal of Personality & Social Psychology, 77:630-641. https://blogs.scientificamerican.com/mind-guest-blog/the-emotional-blindness-of-alexithymia

Demencia: novodobý mor 21. storočia

Neurodegeneratívne ochorenie, novší výraz pre demenciu, je považované za chorobu 21. storočia. Podľa štatistík Londýnskej King'sCollegese jeho celosvetový výskyt každých 20 rokov zvyšuje takmer dvojnásobne. Zatiaľ čo v roku 2015 išlo o 47 miliónov, odhady na rok 2030 sú 75 miliónov a v roku 2050 dokonca 131 miliónov osôb postihnutých demenciou. Niet sa čomu čudovať - najrizikovejším faktorom pre vznik demencie je totiž vysoký vek. A práve ten sa vďaka zlepšovaniu starostlivosti neustále zvyšuje.

Zvyšovanie výskytu demencie sa však netyká len ekonomicky vyspelých krajín. Čím ďalej viac prípadov sa vyskytuje aj v rozvojových krajinách. Dnes na ne pripadá 58% celkového výskytu demencie, ale v roku 2050 to bude už 68%. Najprudší nárast sa očakáva v Číne a Indii.

Ako sa demencia prejavuje

Syndróm demencie sa prejavuje poruchami v niekoľkých oblastiach - v intelekte, pamäti, súdnosti a abstraktným myslením, pozornosťou, motiváciou alebo náladách. V dôsledku tak dochádza k poruchám osobnosti a k celkovej degradácii osobnosti.

Rozlišujú sa tri štádia demencie - ľahká, stredná a ťažká. V prvom štádiu sa začínajú prejavovať problémy s koordináciou tela, postihnutý sa cíti neistý pri chôdzi a častejšie sa pridržiava opory. Tiež krátkodobá pamäť začína nápadne zlyhávať.

V druhom štádiu prichádza zhoršovaniu dlhodobej pamäte, čo sťažuje samostatnosť postihnutého. Ten nie je schopný vykonávať bežné činnosti, ktoré predtým bez problému ovládal. Zhoršuje sa aj orientácia v priestore a čase.

Často sa potom stáva, že chorý nedokáže nájsť cestu domov a neskôr sa neorientuje ani v domácom prostredí. Vplyvom zhoršenej schopnosti sústredenia pomaly stráca záujem o skoršie aktivity a koníčky. Pre neschopnosť postihnúť to podstatné sa často sústredí na okrajový detail na úkor vnímania celku. V prvých dvoch štádiách pomáha aj farmakologická liečba podporujúca kognitívne funkcie mozgu - tzv. Kognitíva.

V treťom štádiu nepoznáva postihnutý ani sám seba v zrkadle, nespoznáva svoju rodinu a ani si neuvedomuje, že nejakú má. Nie je schopný vydržať u akejkoľvek aktivity bez neustáleho prísunu podnetov. Z liekov sa užívajú antidepresívna a medikamenty znižujúce úzkosť.

Demencia zvyčajne prichádza vo vysokom veku a vyvíja sa pozvoľna v priebehu zhruba piatich rokov. Vo vekovom rozmedzí medzi 75-80 rokov je riziko vzniku demencie okolo 8%, počas ďalších piatich rokov vzrastá na 16% a na hranici 90. roku hrozí demencia už každému tretiemu človeku. Ak prepukne demencia skôr ako v 60 rokoch, býva vývoj choroby podstatne rýchlejší - rok až dva. Toto riziko je našťastie len okolo 1%.

Druhy demencií

Najznámejším druhom demencie je Alzheimerova demencia. Tá vzniká ako dôsledok Alzheimerovej choroby, teda chronického ochorenia nervovej sústavy, pri ktorom dochádza k výraznému úbytku neurónov v mozgu. Prvýkrát bola popísaná v roku 1907 Aloisom Alzheimerom. V tej dobe sa jednalo o ojedinelú chorobu.

Ďalej sa demencia spája s Parkinsonovou alebo Pickovou chorobou. Môže ale vzniknúť aj ako dôsledok otravy, metabolických porúch, nádoru mozgu alebo pohlavných chorôb. Podľa štatistík sú rizikovou skupinou ženy nad 65 rokov, ak sa v ich rodinnej histórii vyskytla Alzheimerova demencia, prekonali úraz hlavy, trpia na vysoký krvný tlak a majú málo duševnej a sociálnej aktivity.

Možno sa demencií vyhnúť?

Neexistuje žiadny liek, ktorý by demenciu úplne vyliečil. Je však mnoho spôsobov, ako znížiť riziko vzniku choroby alebo zmierniť jej priebeh, ak už nastúpila. Najlepšou prevenciou je dostatok duševnej a sociálnej aktivity - ako počas života, tak v starobe. Sociálne väzby totiž stimulujú aktivitu mozgových buniek, čo spomaľuje degeneráciu neurónov. Nezanedbateľnou prevenciou je tiež učenie sa novým veciam a precvičovanie mozgu pomocou logických, pozornostných alebo pamäťových hier, prípadne skupinových tréningov mozgu.

Významnú úlohu v boji proti demencii hrá tiež výživa mozgu. Dôležité je zaistiť dostatočný prísun vitamínov (predovšetkým skupín B, C, D a E), minerálov a zdravých tukov. Ďalej platí už dobre poznáme pravidlá správnej životosprávy - neprejedať sa, nefajčiť a nepiť alkohol. Tak preukážete svojmu mozgu veľkú službu a ten sa odvďačí dlhodobým fungovaním.

Vyhliadky teda nie sú natoľko negatívne, ako nás strašia všemožné vedecké štatistiky. Demenciu síce nejde úplne predísť, ale správnym životným štýlom možno výrazne znížiť riziko jej vzniku a spomaliť jej priebeh. Úspech tkvie v prevencii a osvete - aj preto si Alzheimerova choroba vyslúžila svoj vlastný medzinárodný deň, ktorý pripadá na 21.9.

Doplňujúce zdroje:

https://www.alz.co.uk/research/statistics www.alzheimer.cz/alzheimerova-choroba/vyskyt-demence

Neuromarketing, alebo keď tvorcovia reklám vidia do nášho mozgu

Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, ako je možné, že sa pri reklamách v priebehu filmu nie a nie odtrhnúť od obrazovky? Veď je to čas, ktorý by sme mali využiť na otvorenie ďalších zemiakových lupienkov alebo skok na toaletu. Namiesto toho sme prilepený na gauči a kocháme jeden spot za druhým. Tú sa smejeme, za okamih zasnením zvážnieme, potom nás prepadne nepredvídateľná chuť na čiernu bublinkovú limonádu. Možno si hovoríte, že to nie je váš prípad, ale ruku na srdce - nestalo sa vám to aspoň párkrát v živote?

Pútavosť reklám všetkého druhu neviazne až tak v talentovaných tvorcoch. Oveľa väčšiu zásluhu na tom má technika, ktorej sa hovorí neuromarketing. Princíp je to veľmi jednoduchý - za pomoci elektrických prístrojov snímame všemožné fyziologické prejavy spojené so sledovaním nejakého podnetu. Na základe ich rozborov potom posúdime, akú má prezentovaný materiál (napríklad reklama) účinnosť a kde sú jej slabiny.

Prvá zmienka o spojení neurológie a marketingu padla začiatkom 21. storočia. Nešlo ale o nič iné, než využitie dlho známych nástrojov pre nové účely. A o ktoré nástroje vlastne ide?

Čím sa meria v neuromarketingu

Medzi najpoužívanejšie nástroje neuromarketingu patria takzvané neinvazívne metódy, teda také, ktoré nezasahujú do organizmu - elektroencefalograf (EEG) a magnetická rezonancia (fMRI). EEG sleduje elektrické vzruchy mozgu a dokáže zistiť mieru pokoja a rozčúlenia. Výhoda EEG tkvie v okamžitom rozpoznaniu stavu mysle, rádovo v milisekundách. Magnetická rezonancia zase dokáže presne lokalizovať mozgové oblasti, ktoré sa pri pohľade na vystavený podnet aktivujú. Nielen na povrchu mozgu, ale aj v jeho centre.

Ďalšou technikou je takzvaný Eyetracker Malá krabička, ktorá stojí pri monitore a sleduje pohyb očí. Z výsledkov môžeme usúdiť, či si človek vôbec všimne toho dôležitého a koľko tomu venuje pozornosti. A čo upúta ľudské oko najlepšie? Tváre (predovšetkým ženské) a zvieratá.

Osvedčenou metódou je tiež vyhodnocovanie mimiky tváre. Prístroje dokážu až pozoruhodne vyhodnotiť aj tie najmenšie zmeny - vrátane tých vôľou neovládateľných. Takto sa zisťujú emócie, ako je radosť, prekvapenie, znechutenie, alebo napríklad strach.

Pre naozaj dôkladný (a nákladný) výskum reakcií sa meria tiež srdcový rytmus, dýchanie alebo kožná galvanická reakcia (zmeny vo vodivosti kože, ktoré nastávajú pri emočných výkyvoch).

Kde sa techniky používajú

Najrozšírenejšou oblasťou, ktorá neuromarketing využíva, je reklama. Jej cieľom je totiž za veľmi krátky čas zaujať pozorovateľa a prinútiť ho ku kúpe produktu. A to je čím ďalej ťažšia úloha. Preto sa tvorcom televíznych spotov a billboardov oplatí zainvestovať veľké sumy do účinnej reklamy. Ľahko potom zistia, na čom lipne naše oko najdlhšie, ako sa na prezentáciu tvárime alebo aké farby či slogany nás zaujmú najviac.

Asi najznámejším príkladom využitia neuromarketingu v reklame je prípad Coca-Cola verzus Pepsi. Keď skúmané osoby píly z označených téglikov, ich mozgová aktivita naznačovala, že im viac chutí Coca-Cola. Akonáhle ale píly z neoznačených téglikov, zrazu ich mozog uprednostňoval Pepsi. Od tohto výskumu ubehlo už niekoľko desiatok rokov a stále sa potvrdzuje, že budovanie značky (tzv. Branding) je nesmierne silným konkurenčným nástrojom.

Zaujímavý výsledok priniesol neuromarketingový rozbor produktových cien. Starý dobrý Báťovský trik s cenami 99,90 € asi nikoho neprekvapí. Vedci šli ale ešte ďalej. Zisťovali reakciu mozgu na dve rôzne ceny: 100 $ a 99.11 $. Prvý z nich je ľahšie spracovateľná, zoberie menej energie a pôsobí na naše emócie. Cena 99.11 $ pôsobí naopak na našu racionálnu stránku a musíme vynaložiť oveľa väčšie úsilie na jej pochopenie. Ak ideme do obchodu s cieľom kúpiť si niečo pekné na seba, pozeráme skôr na emocionálne cielenú cenu (teda celé číslo). Ak kupujeme nový pracovný notebook, zapájame zase racionálne obvody mozgu a majú na nás nezaokrúhlené ceny oveľa väčší vplyv.

Na svoje si neuromarketing príde aj v hudobnom odvetví. Napríklad neurovedec Gregory Berns z atlantskej univerzity zistil, že je možné určiť, ktorý song bude vládnuť hudobným rebríčkom. Skúmané osoby mali za úlohu vypočuť si zatiaľ neznáme piesne a pri tom im bola magnetickou rezonanciou snímaná aktivita mozgu. Následne vypovedali, či očakávajú budúci úspech jednotlivých piesní v hitparádach. A výsledky? Úspešnosť dokázalo celkom presne predpovedať jedno malé miesto v mozgu, tzv. Nucleus accumbens. Ak sa pri počúvaní aktivovalo, čakala pieseň žiarivá budúcnosť. Čo sa týka slovných hodnotení jednotlivých songov, tá sa s budúcim úspechom piesní prekvapivo vôbec nezhodovali.

Neuromarketing využíva čoraz viac odvetví - film, potravinárstvo alebo dokonca architektúra. Možno ho skrátka využiť všade, kde sa nájde dostatočný rozpočet na financovanie týchto nákladných techník.

S veľkým nadšením z praktickosti neuromarketingu však vzniká tiež otázka, nakoľko je táto technika etická. Mnohí totiž upozorňujú, že tieto triky s ľudskými emóciami a rozhodovaním môžu účinne zasahovať do nášho podvedomia a lepšie ovládať našu vôľu. Niektorí uvažujú aj v širšom kontexte a kladú si otázku - nemôže byť neuromarketing zneužiteľný napríklad na politickú propagandu? Neuromarketingoví špecialisti sa ale celkom logicky bránia tým, že ich snahou je iba zefektívniť prenos informácie zákazníkovi a tým zabrániť zbytočnému vyhadzovaniu peňazí do neúčinnej reklamy. Nakoniec, každá minca má dve strany.

Zdroj:

link.springer.com/article/10.1007/s12115-010-9408-1

Prečítajte si náš blog