Články na téma zmysly

Keď mozog nefunguje správne: Časť druhá

V prvom diele miniseriálu o poruchách fungovania mozgu sme sa pozreli bližšie na mechanické poškodenie prefrontálneho kortexu, ktoré viedlo až k zmene osobnosti postihnutého a k neschopnosti racionálnych rozhodnutí. Tiež sme sa dozvedeli, ako sa lieči epilepsia a aké sú občasné bizarné následky takejto liečby. V druhom diele sa oboznámime s poruchou reči, afáziou, a pozrieme sa bližšie na jednotlivé druhy afázií. Ďalej tiež zistíme, akými ťažkosťami trpia pacienti s prozopagnóziou, poruchou zrakovej percepcie, kedy pacient nedokáže rozpoznávať ľudské tváre.

Prvú skupinu porúch teda tvoria poruchy reči, afázie. Tieto môžu vzniknúť po mŕtvici, odstránení nádoru či mechanickom poškodení mozgu v oblasti rečových centier. Afázia môže mať dvojaký priebeh. Na jednej strane máme afáziu plynulú, teda Wernickeho afáziu, pomenovanú práve podľa oblasti, spojenej s touto poruchou. Plynulá afázia jej neurológovia hovoria preto, že sa vyznačuje plynulou rečou bez významu. Pacient nemá problém produkovať slová a vety, no vety nedávajú zmysel, často sa objavujú neologizmy, teda nové slová, ktoré si pacient vymyslel. Tiež je pre pacienta problematické porozumieť reči druhých, identifikovať význam. Na druhej strane hovoríme o Brockovej afázii, opäť pomenovanej podľa oblasti v mozgu, Brockovho centra reči. Táto porucha je naopak neplynulá. Pacient produkuje slová veľmi ťažko, jeho reč znie, akoby si nemohol na jednotlivé slová spomenúť. Vety sú jednoduché, často sa vyjadruje len jednoslovne, no jeho vyjadrenia majú zmysel, slová sú zasadené do kontextu správne, nenastáva problém s porozumením reči.

Bezpochyby sa dá tvrdiť, že obe formy afázie sú pre pacienta i jeho okolie veľmi frustrujúce, no pri plynulej forme afázie je stratený význam, takže rozumná verbálna komunikácia s pacientom v podstate nie je možná.

Reč a celková schopnosť verbálnej komunikácie je určite jednou z oblastí ľudského života, ktorá sa dá len ťažko kompenzovať. Poruchy zrakovej percepcie, ktoré majú svoj pôvod v mozgu, ako prozopagnózia, môžu však prinášať komplikácie, ktoré si zdravý človek dokáže predstaviť len s veľkými ťažkosťami. Pacienti s takzvanou prozopagnóziou nie sú schopní rozpoznávať ľudské tváre. Dokážu ohodnotiť, že ide o tvár podľa jej častí, ale nevedia identifikovať jej majiteľa. Dokonca pri pohľade do zrkadla nevedia, že sa vlastne pozerajú na seba. Fenoménom prozopagnózie sa zaoberal aj Oliver Sacks vo svojej populárno-vedeckej knihe „Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom“. Táto zábavná kniha formou krátkych esejí popisuje rôzne poruchy a diagnózy, s ktorými sa autor stretol počas svojej neurologickej praxe.

V tomto diele série o poruchách mozgu sme sa oboznámili s rečovými poruchami - afáziami a ich rôznymi formami. Tiež sme sa dozvedeli o poruche vnímania tvárí. Na záver tohto seriálu odporúčam knihu Olivera Sacksa, kde si môžete o problematike rozšíriť obzory.

Seniori

Je ťažké definovať starobu. Ako povedal André Maurois:

" Starnutie nie je nič iné ako zlozvyk, na ktorý naozaj zamestnaný človek nemá čas. "

Faktom je, že staroba je svojím spôsobom relatívny pojem. Existujú mladí ľudia, ktorí sú "starí", a starí ľudia, pre ktorých je ich vek len číslom na papieri. Cítia sa stále mladí.

Na starobu sa môžeme pozerať z dvoch hľadísk. Existuje fyziologická staroba a staroba psychická, alebo ak chcete mentálny vek. V psychológii pre to existuje termín: mentálny vek.

Kedy presne nastupuje staroba, nie je možné presne určiť. Z fyziologického hľadiska sa jedná o zmeny vo vnútri organizmu, kedy dochádza k postupnému a vysoko individuálnemu oslabeniu funkčnosti častí tela a orgánov. Dochádza tiež k postupnému oslabovaniu imunity a človek je náchylnejší k chorobám. Tento stav však u každého človeka nastupuje rôzne, u niekoho skôr, u iných neskôr.

K poklesu fyziologických funkcií môžeme priradiť aj zmeny vo funkcií a štruktúre mozgu, ktorú fyziologickú starobu sprevádzajú. S tým súvisia aj zmeny v kognitívnych procesoch, ktoré sú dané z časti aj zmenami funkcie zmyslových orgánov (zrak, sluch). Dochádza k zmenám psychických funkcií, ako je napríklad znížená schopnosť sústredenia, zmena pamäte (predovšetkým v oblastiach zapamätania a opätovného vybavenia si), predstavivosti i myslenia, ktoré stráca najmä na plynulosti.

Podobne ako je tomu s tréningom fyzických schopností, funguje aj tréning mysle. Je známe, že pravidelný pohyb v priebehu života predlžuje optimálnu funkčnosť telesných orgánov a systémov, od srdca a cievnej sústavy (napr. Posilňovanie srdcového svalu, prevencia hypertenzie), cez metabolizmus (prevencia cukrovky), pohybový aparát (posilňovanie svalov) a ďalších, až po posilňovaní optimálneho výkonu mozgu (vďaka zvýšeniu prísunu kyslíka) a mozgových funkcií. Mentálne funkcie môžeme trénovať podobne ako svaly. Kognitívny tréning je odporúčaný pri liečbe ľahkých a stredných porúch mentálnej výkonnosti. Nedávne štúdie preukázali, že vďaka kognitívnemu tréningu došlo k zlepšeniu čiastkových kognitívnych funkciách o štatisticky významné desiatky percent.

Kognitívny tréning zahŕňa širokú škálu rôznych činností. V poslednej dobe sa do povedomia verejnosti dostáva možnosť kognitívneho tréningu na PC, ktorý je v tejto oblasti významným pomocníkom. Jeho výhodou je, že ho môžete vykonávať v pohodlí domova, a je poňatý skôr ako forma zábavy. Tréningom mysle dochádza k zlepšeniu celkovej kvalite života aj u starších ľudí. Hoci v starobe dochádza ako už bolo vyššie uvedené k určitým zmenám v štruktúre mozgu, napriek tomu, vďaka vysokej plasticite nervovej sústavy, ktorá pretrváva až do vysokého veku, sa môžu tvoriť neuróny (mozgové bunky) nové. Tréningom mentálnych schopností dochádza tiež ku posilňovaniu spojov v príslušnej mozgovej oblasti, ktorá je za danú funkciu zodpovedná.

Staroba nemusí nutne znamenať pasivitu a rezignáciu. Je to obdobie, kedy môžeme byť stále aktívny, ako vďaka fyzickému tak aj vďaka psychickému tréningu. Vďaka posilňovaniu telesnej i mentálnej výkonnosti nemusíme nutne zahadzovať toto obdobie "do koša". Zlepšenie kvality života v starobe môže byť podkladom pre mnohých, čo sme za svoj doterajší život ešte neuskutočnili.

" Krásni mladí ľudia sú hračkou prírody, ale krásni starí ľudia sú umelecké diela. "

– Johan Wolfgang von Goethe

Priestorová orientácia a Predstavivosť

Priestor, tak ako sme zvyknutí ho chápať, je vymedzený tromi dimenziami (výška, šírka, hĺbka). V modernej reči je tiež nazývaný 3D priestorom. Binokulárne videnie nám umožňuje vnímať veci okolo nás trojdimezionálne, resp. umožňuje nám vnímať hĺbku priestoru. Je to dané vzdialenosťou medzi očami, pričom každé oko sníma realitu z trošku iného uhla, pričom tieto oblasti sa určitým spôsobom prekrývajú, a mozog následne modeluje 3D obraz. Priestorové videnie nám teda umožňuje vidieť výšku vecí, ich objem, veľkosť, aj vzdialenosť.

Nie je vrodené, vyvíja sa so zrením očného aparátu, i centrálnej nervovej sústavy (mozog, miecha) počas prvého roka nášho života, okolo 6-8 roka sa upevňuje. K jeho vnímaniu je predpokladom mať obe oči relatívne zdravé. K prehĺbeniu tohto vnímania musíme mať možnosť si priestor tiež "ohmatať" a pohybovať sa v ňom, eventuálne ho skúmať aj pomocou hlasu (reči) a načúvaniu. Vnímanie troch rozmerov tiež súvisí s poňatím našej telesnej schémy.

Fungovanie v 3D priestore je pre nás v bežnom živote takmer zautomatizovanou záležitosťou. Vyhýbame sa prekážkam, dokážeme odhadovať vzdialenosť, rozlišovať predmety v okolí, ale aj účelne koordinovať pohyby svojho tela, chodiť, vykonávať rôzne druhy športov, čítať, písať, obliekať sa, čistiť si zuby, manipulovať s predmetmi, atd.

Vďaka našej každodennej skúsenosti nám mozog umožňuje "vidieť" vhodne konštruované trojdimenzionálna obrazce na v skutočnosti dvojdimenzionálnej ploche - papier, počítač.

Priestorová predstavivosť je potom schopnosť mozgu pracovať s vnemy a v pamäti uloženými predstavami 3D objektov, even. sa orientovať v pamäťovej konštrukcii nejakého priestoru. Táto schopnosť má zvyčajne vizuálny charakter.

" Nejde o to, ísť hlavou proti múru, ale o to, nájsť očami dvere. "

– Werner von Siemens

Pozornosť

je schopnosť zamerať a sústrediť sa na určitý dej alebo objekt. Jej funkciou je vpúšťať do vedomia obmedzený počet prvkov, dejov či informácií. Má ochrannú funkciu, chráni pred zahltením a preťažením informáciami, pričom do vedomia vpúšťa informácie, ktoré sú pre nás v určitom ohľade prioritne významné. Zameranie pozornosti je ovplyvňované vôľou, motívy a pocitmi.

Pozornosť môžeme deliť na:

aktívnu čiže zameranú - je cielená, vôľou riaditeľná, napríklad, keď hľadáme niečo na stole, keď sa sústredíme na nejakú činnosť, napríklad na učenie, sústredenie sa na riešenie nejakého úlohy, atď. pasívnu čiže nevďačnú - niečo upúta našu pozornosť, napr. cinknutie kľúčov, nečakaná udalosť, kontrastné prvok či dej, hroziace nebezpečenstvo, fyzické podnety - bolesť, hlad, atď. selektívnu - pozornosť zameraná na jednu oblasť, jeden prvok, dej, vnímanie statný je potlačené
difúzna - rozptýlená pozornosť, schopnosť udržať pozornosť na viac vecí súčasne

Medzi vlastnosti pozornosti počítame:

vytrvalosť čiže schopnosť sústrediť sa dlhšiu dobu na jeden podnet koncentrácia čiže schopnosť udržať pozornosť na jednu vec za súčasnej ignorácie vnímania ostatných vecí rozsah čiže kapacita súvisí s tým, na koľko prvkov zároveň sme schopní sa sústrediť selektívnosť čiže schopnosť sústrediť sa na určitý výsek reality dráždivosť čiže prah citlivosti na ďalšie potenciálne rušivé podnety, než na ktoré je pozornosť primárne sústredená) kolísanie čiže kolísanie intenzity pozornosti, slúži k ochrane pred vyčerpaním distribúcia čiže preklápanie pozornosti medzi jednotlivé podnety zamestnávajúca našu aktuálnu pozornosť

Prečítajte si náš blog