Články

Mozgové hemisféry

Ak položíme vedľa seba mozog a polovicu celej "gule" vlašského orecha, nájdeme tu istú podobnosť, teda aspoň na prvý pohľad. Dve polovice orecha sú podobné ako dve polovice mozgu, nazývané hemisféry (sféra = gule, hemi = polovice). Obe hemisféry sú spojené zložitou neurónovou sieťou zvanou kalózne teleso (corpus callosum), ktoré umožňuje ich vzájomnú komunikáciu.

Mozgové hemisféry nie sú, ani ako žiadny párový orgán v ľudskom tele, úplne identické a súmerné. V zásade sa však nejedná o dve polovice mozgu, ako zvyčajne počúvame, ale o dve polovice tzv. koncového mozgu, čo je vývojovo najmladšia časť ľudského mozgu. Povrch hemisfér je tvorený mozgovou kôrou, ktorá má typicky šedé sfarbenie. Skladá sa zo závitov, ktoré sú od seba oddelené tzv. ryhami. Týmto spôsobom sa zvyšuje aj funkčný povrch mozgovej kôry.

Zistenie špecializáciou mozgových hemisfér

Už v 19. storočí vedci zistili, že poranenia mozgu na určitých miestach v ľavej hemisfére súvisí s deficitom schopnosti reči. K teórii funkčnej špecializácie hemisfér prispel však významnou mierou v 60. rokoch 20 storočia americký neuro fyziolog Roger W. Sperry, ktorý za to bol ocenený Nobelovou cenou. Sperry pracoval s epileptickými pacientmi. Aby zabránil šíreniu sa epileptického záchvatu z jednej hemisféry do druhej, preťal pacientom corpus callosum. Došlo k vymiznutiu epileptických záchvatov, a pacienti sa mohli späť vrátiť do bežného života. Súčasne však u týchto pacientov bolo po vykonaní zákroku spozorované "zvláštne správanie". Vďaka tomuto Sperry dospel k teórii funkčnej špecializácie hemisfér. Treba podotknúť, že tento zákrok sa vykonáva v určitých prípadoch do dneška, avšak s pomocou moderných technológií, a odstráni sa iba malinká časť kalózneho telesa.

Čo ktorá hemisféra obstaráva?

Ľavej hemisfére sa pripisujú predovšetkým funkcie ako analytické myslenie, matematicko - logické schopnosti, rečové schopnosti, vedecké uvažovanie, písanie, počítanie, motorické reakcie, pojem o čase, atď. Kým pravá hemisféra hosťuje funkcie ako celostného myslenia, intuície, sluchových vnemov, predstavivosti, tvorivosti, hudby a umenia či denného snívania.

Neskoršie výskumy ale ukázali, že mozog nie je bezpodmienečne tak dichotomní, ako sa spočiatku myslelo. Obe hemisféry spolu úzko spolupracujú, aj keď niekedy, vďaka neurónový elasticite, môžu do istej miery v prípade potreby (tj. Poškodenie), preberať funkcie tej druhej. Napríklad matematické schopnosti sú najsilnejšie, keď obe hemisféry pracujú dohromady (vďaka komunikácii cez kalozne teleso).

Napr. ľavá hemisféra sa špecializuje na zachytávanie zvukov, ktorá tvorí slová, a pracuje na zloženie slov, však nemá monopol na spracovanie jazyka. Kým pravá hemisféra je citlivejšia na emočné aspekty reči, ktoré prevádza rečového rytmu, ktorý je nositeľom intonácie a dôrazu. Viac čítajte tu (Angličtina)

Keď mozog nefunguje správne: Časť prvá

V našich článkoch sa zvyčajne venujeme tréningu mozgu, ponúkame rady, ako svoj výkon v kognitívnych úlohách zvyšovať, čo je nakoniec i samotným zámerom projektu Mentem. No nasledujúcich niekoľko riadkov bude venovaných práve opačnému fenoménu, a to stavu, kedy mozog nepracuje tak, ako má.

Na úvod príbeh z histórie. V roku 1848 pracovník amerických železníc Phineas Gage utrpel vážnu nehodu. Lebkou mu po predčasnom výbuchu nálože preletela kovová tyč, ktorá zasiahla jeho čelný lalok. Gage zázrakom prežil. A nie len to. Bol schopný normálneho života, a hoci prišiel o jedno oko, nevykazoval nijaký úbytok inteligencie či kognitívnych schopností. Na prvý pohľad bol absolútne v poriadku, presne taký ako pred nehodou. Toto sa však rapídne zmenilo počas prvých mesiacov po prepustení z liečby. Gage nebol schopný udržať si prácu, jeho chovanie bolo drzé, nevhodné, často až extrémne nespoločenské. Neskôr sa pridali problémy s alkoholom, finančný bankrot spôsobený gamblerstvom. Zdá sa, akoby po tomto úraze Gage stratil schopnosť riadiť sa „zdravým rozumom“, schopnosť rozhodovať sa. Jeho príbuzní tvrdili, že ho nespoznávajú, že už to nie je ten istý človek. Americký neurovedec Antonio Damasio tvrdí, že Gageov prípad, ako aj mnohé podobné, ukazuje možnosť, že v prefrontálnom kortexe, ktorý mal Gage pri nehode zásadne poškodený, sa nachádza akýsi riadiaci mechanizmus, ktorý mám pomáha pri rozhodovaní.

Ďalšou zaujímavou skupinou prípadov sú pacienti s rozdeleným mozgom (split-brain patients). Hoci tento termín znie pomerne desivo, jedná sa o procedúru, ktorá je indikovaná pacientom so silnou epilepsiou. Kvalita života pacientov, ktorí majú epileptický záchvat niekoľkokrát denne, je tak nízka, že lekári v extrémnych prípadoch pristupujú práve k tejto technike. Keďže epileptický záchvat vzniká u týchto pacientov v jednom bode a následne sa šíri do celého mozgu, lekári pretnú pri operácii takzvané corpus callosum, čo je spleť nervových vlákien spájajúca ľavú a pravú hemisféru. Tým sa zabráni šíreniu záchvatov z jednej hemisféry do druhej, intenzita záchvatov sa podstatne znižuje a kvalita života pacientov rapídne zvyšuje. Táto procedúra je však občas spojená s bizarnými vedľajšími účinkami. Asi najzásadnejší z nich je takzvaný alien hand syndrome (syndróm odcudzenej ruky), kedy pacient po tomto zákroku stráca kontrolu nad jednou zo svojich rúk, čo v praxi znamená, že jedna ruka si robí absolútne čo „jej zíde na um“. Keď si pacient zapína košeľu, jeho „odcudzená“ ruka je znova gombík po gombíku rozopína. Zdokumentované sú i prípade, kedy bola táto „odcudzená“ ruka dokonca agresívna a odhliadnuc od vôle svojho majiteľa hádzala po okolí predmety. Hoci je takýto život ťažký, pacienti s rozdeleným mozgom i tak jednohlasne tvrdia, že je to život pestrejší a jednoduchší ako ten pred zákrokom.

Popisom prípadu Phineasa Gagea a pacientmi s rozdeleným mozgom končí prvá časť dvojdielneho seriálu o poruchách fungovania ľudského mozgu. V druhej časti tohto krátkeho seriálu o zvláštnostiach, ktoré môžu nastať ak náš mozog utrpí ujmu, sa pozrieme na poruchy reči (afázia) a na poruchy zrakovej percepcie. Ďalší diel teda nebude o nič menej zaujímavý ako ten, ktorý ste práve dočítali.

Mozog a výživa I.

Palivom pre mozgovú činnosť je glukóza. Tú telo získava štiepením cukrov. Mozog si nevie vytvárať zásoby energie, preto si vyžaduje ich neustály príjem.

Čo je to glukóza?

Glukóza je vlastne hroznový cukor, je nazývaná tiež krvným cukrom. Je to jednoduchý cukor, ktorý je obsiahnutý v rade prírodných cukrov, ako je napr. Maltóza, sacharóza, galaktóza a polysacharidy, napr. Škrob alebo glykogén. Glukóza sa nachádza v rastlinách ako jeden z produktov fotosyntézy. Vyskytuje sa v sladkých plodoch ovocia a v mede. Kaloricky je rovnako výdatná ako repný cukor, ale má asi o 20% menšia sladivosť. Glukóza vzniká tiež štiepením zložitých sacharidov, ako je napríklad škrob, ktorý sa vyskytuje v zemiakoch, kukuricu a obilninách.

Zásobujte svoj mozog

Pre energetické zásobovanie mozgu glukózou sú teda najvhodnejšie potraviny obsahujúce cukry. Avšak pozor, neplatí úmera, že čím viac sacharidov zjeme, tým viac bude náš mozog pracovať. Mozog si z krvi odoberie len potrebné množstvo glukózy pre svoj optimálny výkon, zvyšok energie, ktorý nie je využitý (ani pre ďalšie energetické potreby organizmu, napr. činnosť svalov), sa premieňa na glykogén a ukladá sa v tele ako zásoba energie. Ten sa však v tejto podobe môže uchovávať len v určitom množstve, takže ďalší prebytky glukózy sú premieňané na tuk. Mozog a červené krvné bunky pritom spotrebujú za jeden deň priemerne asi 150g glukózy.

Najlepším zdrojom sacharidov, teda cukrov, sú celozrnné potraviny a sladké ovocie, ktoré zároveň obsahujú vlákninu, takže sa glukóza uvoľňuje počas trávenia postupne a dodáva mozgu tak energiu kontinuálne, nie naraz.

Pozor však na potraviny s vysokým obsahom škrobov.

Tie sú stravovanie pomerne rýchlo. Dochádza k vysokému a relatívne prudkému vzostupu hladiny krvného cukru, čo podporuje zvýšenú produkciu inzulínu. O to rýchlejšie sú potom strávené a dostaví sa hypoglykémia, čo je pokles hladiny cukru v krvi. Mozog sa tak dostane do útlmu, čo najbežnejšie poznáme pri "po obedovej únave". Potom pocítite hlad a kolotoč začne nanovo. Nehľadiac na to, že týmto procesom si tvoríte cukrovku II. typu.

Bez kyslíka mozog neprežije dlhšie ako 6 minút

Mozog však taktiež nemôže fungovať bez neustáleho prísunu kyslíka. Ten sa do neho dostáva transportom krvným riečiskom. Ak mozog nedostáva kyslík po dobu od 4 do 6 minút, jeho tkanivo odumiera. To je napríklad problém pri mozgovej mŕtvici, kedy vďaka nedostatočnému zásobeniu určitých cievok v mozgu odumiera príslušné tkanivo. Preto okrem mozgu sa tiež treba starať o svoj srdcovo cievny systém. Telo i mozog je komplexný nástroj a preto je potrebné sa o neho starať vo všetkých ohľadoch - o celé telo, ale aj dušu a psychický stav.

Aby sme príliš neodbočili od témy. Mozog a nervová tkanivo spotrebováva asi 20% vdýchnutého kyslíka. Nedostatok kyslíka postihuje ako prvé nervový systém. Pri miernom nedostatku pociťujeme slabosť, či chvíľkovú nepozornosť. Trvá nedostatok kyslíka dlhšie, nastávajú poruchy logického myslenia, krátkodobej pamäte a zmyslov, najmä zraku, poruchy hybnosti, ad.

Kyslík zlepšuje koncentráciu, pozornosť, pamäť, zlepšuje spánok, prirodzenou cestou odstraňuje bolesti hlavy, spomaľuje starnutie, zvyšuje odolnosť organizmu, upokojuje a stabilizuje nervový systém a je zdrojom dobrej nálady.

Ako si zaistiť dostatok kyslíka?

Najlepším spôsobom, ako dostať do tela a teda aj do mozgu kyslík, je primeraný pohyb. Okrem toho sa hlava "prečistí" a človek príde na iné myšlienky. Tiež sa odreaguje od činnosti spojené s mozgovým výkonom, eventuálne zaťaží iné mozgové okruhy ako pri riešení bežných denných úloh. Pri svalovej záťaži sa do mozgu tiež vyplavujú endorfíny, nazývané tiež "prírodné opiáty" či "hormóny šťastia". Spôsobujú pocit spokojnosti a celkového úspechu v živote.

Prísun kyslíka do mozgu možno tiež regulovať umelo. Známe sú tzv. Kyslíkové bomby používané napr. V lekárstve.

Zdroje:

Wikipedia: Glukóza Wikipedia: Hypoxie Hypoxie Wikipedia: Endorfin

Môžeme silou mysle ovplyvniť bolesť?

Podľa Medzinárodnej asociácie pre štúdium bolesti (IASP) trpí 20-40% populácie chronickými bolesťami. Aby bolesť mohla byť považovaná za chronickú, musí trvať apoň 3 mesiace, no priemerne trvá až 7 rokov. Tieto bolesti nie sú vysvetliteľné porušením tkanív či inou fyziologickou príčinou. Najčastejšie nás trápia bolesti hlavy (40%) a chrbta (39%). Chronické bolesti znemožnia každému piatemu pacientovi bežné fungovanie natoľko, že stratí zamestnanie. Ešte bežnejším dôsledkom chronických bolestí sú subejktívne pocity beznádeje a neschopnosti zvládať úlohy každého dňa.

Melzack a Wall publikovali už v roku 1965 vrátkovú teóriu bolesti. Táto teória tvrdí, že bolesť v mozgu prechádza „vrátkami“, ktoré môžu bolesť vpustiť s rôznou intenzitou. Faktory ako únava, depresia, hnev, nespavosť, úzkosť či izolácia otvárajú vrátka, čím znížia prah bolesti a sila našich bolestí narastá. Wilbert Fordyce v roku 1976 dodal, že naše vnímanie bolesti môže byť ovplyvnené i učením – teda reakciami nášho okolia. Pokiaľ sa napríklad k matke troch detí, ktorá trpí bolesťami chrbtice, rodina začne správať vo chvíľkach bolesti krajšie, môže sa podvedome naučiť, že bolesť je pre ňu výhodná.

Mnohí pacienti odmietajú, že by bolesť mohla byť „iba v ich hlave“. Príčiny bolestí sú neznáme, no ukazuje sa, že psychoterapia dokáže bolesti aspoň zmierniť. V bernskej klinike pre liečbu chronických bolestí používajú tento experiment: pacienti majú ponoriť ruku do ľadovej vody, sústrediť sa na to, čo cítia a nechať ju tam, až kým bude bolesť neznesiteľná. Pacienti takto priemerne udržia ruku v ľadovej vode 100 sekúnd. V druhej možnosti sa s pacientom počas experimentu niekto rozpráva: čas, kým je bolesť neznesiteľná, sa predĺži na 120 sekúnd. Nakoniec pokiaľ sú pacientom počas experimentu premietané obrázky (napr. zvieratá, cestovanie), ruku v ľadovej vode udržia až 200 sekúnd. Rozptýlenie teda dokáže zdvojnásobiť toleranciu bolesti. Jedným zo základných terapeutických cieľov je preto naplánovať pacientom trpiacim bolesťami čo najviac aktivít, ktoré ich dokážu od bolesti odpútať.

Ďalšou metódou pre prácu s bolesťami je biofeedback. Biofeedback nám ukazuje, ako sa mení náš dych, tepová frekvencia a ďalšie ukazatele v závislosti na našej činnosti. Pokiaľ nás niečo rozruší, učíme sa, ako pomocou dýchania či techník relaxácie telo opäť skľudniť. Ako sme videli vyššie, strach či hnev otvára vrátka bolesti. Preto je dôležité osvojiť si techniky zvládania stresu a negatívnych emócií.

Výsledkom výskumu Crombez et al. (2012) bolo poznanie, že v momentoch najsilnejšej bolesti sa pacienti na bolesť najviac sústredili, najviac sa jej báli a k bolesti mali najnegatívnejšie pocity. Niektorí pacienti sa naučili bolesť prijímať ako súčasť seba. Vďaka tomu, že sa bolesti menej báli a vnímali ju menej negatívne, sa potom sila ich bolestí zmiernila.

Čo teda urobiť, pokiaľ vás nabudúce zasiahne chronická bolesť hlavy? Pamätajte si, že mozog uprednostní akýkoľvek iný zmyslový vstup pred bolesťou (preto napríklad mamičky intuitívne fúkajú na ranu svojho dieťaťa). Hoci nie je vždy možné bolesť „vypnúť“ úplne, je možné zmierniť ju. Rozptýlenie príjemnými podnetmi zvýši toleranciu bolesti: či už je to rozhovor, pozeranie filmu, fyzická aktivita, alebo dobré jedlo. Výskum ukazuje, že najhoršie je iba ležať a sústrediť sa na bolesť. Dôležité je tiež premýšľať o tom, čo vašu bolesť spúšťa a kedy odoznieva. Pokiaľ máte často pocit, že vám ide „vybuchnúť hlava“ zo všetkého, na čo musíte myslieť, bolesť hlavy je iba spôsob komunikácie vášho tela, že by ste mali znížiť nároky na seba. Zdravý životný štýl, techniky zvládania stresu a rozvinutý sociálny život sú najlepšou prevenciou chronických bolestí.

Zdroje:

Crombez, G., Viane, I., Eccleston, C., Devulder, J., & Goubert, L. (2012). Attention to pain and fear of pain in patients with chronic pain. Journal of Behavioral Medicine, 36(4), 371-378. Ehde, D., Dillworth, T., & Turner, J. (2014). Cognitive-behavioral therapy for individuals with chronic pain: Efficacy, innovations, and directions for research. American Psychologist, 69(2), 153-166. Rieder, C. (2015, March 10). Approche psychologique de la douleur chronique. Forum en psychologie de la santé et psychosomatique, Université de Fribourg. Lecture conducted from Clinique Bernoise Montana. Windt, D., Hay, E., Jellema, P., & Main, C. (2008). Psychosocial Interventions for Low Back Pain in Primary Care. Spine, 33(1), 81-89.