Prečítajte si náš blog

Synestézia: stav, pri ktorom človek počuje farby alebo cíti zvuky

Vilayanur S. Ramachandran, jeden z najslávnejších neurovedcov súčasnosti, sa dlho zaoberal synestéziou. Po storočia známe, ale napriek tomu opomínané zvláštnosti spočívajúce v prekríženiu zmyslov - počutiu fariem alebo napríklad cítenie zvukov. Iní vedci sa synestézií dlho vyhýbali a považovali ju za omyl alebo za nedôležitú drobnosť. Ako je to ale v skutočnosti?

Ramachandran niekoľkými sofistikovanými experimentmi preukázal, že synestézia naozaj funguje. Napr. tí synestezici, ktorí vidia čísla ako farby, sú preukázateľne schopní rozlíšiť dvojky v množstve pätiek oveľa rýchlejšie ako obyčajní ľudia, ktorým digitálne čísla splývajú. Synestézia tak nie je žiadnym klamom, ale neobvyklou schopnosťou svojich nositeľov.

Ramachandran dokonca vyslovil odvážnu tézu, že synestézia nie je prekrížením zmyslov len metaforicky, ale že za ňou skutočne stojí fyzickej prekríženie nervov. Vnemy určené pre jednu oblasť v mozgu "nedopatrením" spracováva oblasť iná, ktorá ju interpretuje ako inú modalitu - podobne, ako keby sme si v počítači otvorili hudobnú skladbu v textovom súbore: z hudby sa náhle stane text.

Ramachandranova teória synestézia ale siaha oveľa ďalej než k jej vysvetleniu: Ramachandran sa ju snaží vysvetliť aj existenciou metafor a - v konečnom dôsledku - tiež jazyka. Človek sa rodí s obrovským množstvom neurónových spojení, ktoré mu umožňujú dobre sa prispôsobiť prostrediu. V ranom detstve sa tie spojenia, ktoré často používame, posilnia - a ostatné naopak zaniknú. K synestézií potom možno dochádza geneticky podmieneným pokračovaním niektorých z nervových spojov, ktoré boli u bežných ľudí odsúdené na zánik - napr. Tie, ktoré spájajú farby a zvuky.

Ako je ale možné, že sa zdanlivo zbytočný gén, ktorý za oným "nezmyselným" neurónovým spojením stojí, prebojoval prírodným výberom až do dneška? Práve táto otázka podľa Ramachandranovej teórie vzniku jazyka "postupným syntestetickým nabaľovaním" spája zdanlivo jednoduchú a nedôležitú synestéziu s metaforami a jazykom. Ono prekríženie je totiž zrejme evolučne výhodné a do určitej miery ním disponujeme všetci!

Všetci máme nervové vstupy jednotlivých zmyslov aspoň trošku prepojené - a práve toto spojenie stojí za našou schopnosťou abstrakcie a pochopeniu metafor. Vieme si spojiť "ostrý zvuk", "ostrý tvar" alebo "ostrú chuť", hoci slovo "ostrý" má v každom prípade úplne iný význam. Ramachandran preukázal, že ich spojenie nie je dané kultúrne, ale je nám vrodené - a vidí za ním práve nervové prekríženia.

Dokonca tvrdí, že práve táto schopnosť bola nutnou podmienkou spustenia vývoja ľudskej reči. Na jeho začiatku totiž musel stať nejaký základ spoločný všetkým ľuďom, všeobecne zrozumiteľné spojenie nejakých zvukov s objektmi okolitého sveta. Ramachandran ho vidi v podobnom nervovom prekrížení, ktoré sa v tomto prípade týka motorických oblastí.

V prvopočiatkoch ľudskej reči podľa neho stáli subtílne prekríženia, ako by ľudia pomenovali ostré predmety ostrými zvukmi a tupé tupými zvukmi. Práve maličkosť totiž môže stať na začiatku evolučného deja, ktorý následne vedie k obrovským zmenám; žirafe krk tiež nevznikol naraz, ale postupne, vďaka trvalému predlžovanie zapríčinenom drobnou výhodou niekoľkých centimetrov navyše pri zháňaní potravy.

Argumentácia možno nie je 100% presvedčivá, o tom sa autor tohto článku neodvažuje čitateľa presviedčať. V každom prípade ale ponúka skvelý príklad potenciálneho vysvetlenie sociálno-vedných javov evolučnej (neuro) biológií. A práve o to sa Ramachandran pokúša vo svojej knižke Krátky výlet po ľudskom vedomí, ktorej český preklad práve vychádza.