Umelá inteligencia

Podobné články

Deti a dospievajúci

" Je úžasné, čo deti dokážu, keď im k tomu dáme príležitosť. "

– Linda Dobson

Deti sú z vývojového hľadiska najrozlíšenejšou skupinou populácie. Počas celkom krátkej doby, v rozmedzí 0-15 rokov dochádza k porovnaniu s ostatnými životnými dekádami, k pomerne prudkému a zásadnému vývoju jedinca. Aký tento vývoj je, určuje potom celý jeho ďalší život. Veková hranica, kedy sme a nie sme ešte deťmi nie je daná vekom 15 rokov, to je skôr stanovené pre ľahšiu orientáciu. 15-tý rok je v našom štáte hranica daná zákonom, kedy začína trestne právna zodpovednosť. Dospievajúci dostávajú tento rok občianský preukaz. Táto pomyselná hranica dospelosti je však stanovená umelo. V dnešnej dobe dospievajúci dozrievajú celkovo pomerne neskôr, ako tomu bolo napríklad pred sto a viac rokmi. Vďaka lepšej výžive síce fyzicky dozrievajú skôr, než predtým :-) ale psychosociálna dospelosť sa naproti tomu posúva vekovo vyššie. Deti sú tak dlhšie deťmi. Aby sme nekrivdili mládeži, dospievajúcim trvá dlhšie, než sú schopní sa úplne postaviť na vlastné nohy. Hovorí sa, že nie sú ani deťmi, ale ani ešte dospelými.

Oproti tomu, v dnešnej dobe toľko bohatej na podnety, informácie a výdobytky modernej techniky, dôrazu kladenému na výkon, sú dnešné deti akosi "inteligentnejšie", ako tomu v porovnaní v rovnakom veku u skoršie narodených generáciách. Odborné štúdie poukazujú na lepšie výkony dnešných detí v inteligenčných testoch, než tomu bolo povedzme o 40 rokov skôr, preto sa inteligenčné a iné testy neustále vyvíjajú a prispôsobujú sa požiadavkám modernej doby. Možno, a to je celkom škoda, je tento trend priaznivejšie na úkor vývoja iných dôležitých vlastností osobnosti, ako sú napríklad emocionálne a morálny vývoj, a iné, než materiálne hodnoty.

Avšak, využime dnešnú dobu a možnosti, ktoré máme a venujme sa teraz výkonom v poznávacích, teda kognitívnych oblastiach.

Postavte vedľa seba 3 ročné dieťa a 7 ročné dieťa. Oboje spadajú do kategórie deti, ale všetci vidíme, ako výrazný kognitívneho posunu počas 5 rokov dieťa dosiahlo. Vývoj kognitívnych schopností u detí je veľmi zložitý a má svoje zákonité etapy. Záujemcov o túto problematiku odkazujeme buď na odbornú literatúru, či tejto téme budeme sa venovať na tomto webe inokedy.

Zhodnotíme aký je stav dnešného slovenského školstva, oproti minulosti sa tu objavilo vo vzdelávaní detí mnoho nového. Avšak nie je to prioritný resort, a preto je v školstve stále málo peňazí na to, aby boli všetci učitelia ďalej odborne a moderne vzdelávali s ohľadom na vývoj moderných vzdelávacích metód, a mnoho mladých učiteľov svoj odbor opúšťa, aby našli lepšie platené miesto. Je teda otázkou, či je vo všetkých školách dostatok priestoru vyhovieť individuálnym kognitívnym nárokom a požiadavkám všetkých žiakov a študentov. Ak neberieme do úvahy špecializované školy, zamerané na rozvoj toho či onoho talentu (školy s rozšírenou výučbou cudzieho jazyka., Tvorivých či matematicko-logických zručností), často súkromného zameranie, je tu stále veľké množstvo škôl štátnych.

Vďaka značnému skvalitneniu stravy v posledných desaťročiach, dostáva mozog našich detí väčší prísun vitamínov a látok potrebných pre optimálny rozvoj vrodených dispozícií a schopností, vrátane tých mentálnych. Otázkou ale je, nakoľko majú deti a dospievajúci v škole možnosť tieto dispozície optimálne rozvinúť.

" Ak nevieš, naučíme ťa, ak nemôžeš, pomôžeme ti, ak nechceš, nepotrebujeme ťa. "

– Jan Werich

Trendom dnešnej doby sú počítače a počítačové hry. Nie všetke deti a mládež majú ale tú motiváciu svoj vrodený potenciál ďalej rozvíjať. Často ich k tomu nikto nevedie, len preto, že nevie o možnostiach, ktoré existujú. Počítač a internet má dnes obrovskú výhodu v tom, že je na každej škole a takmer v každej domácnosti. Je teda relatívne ľahko dostupný. A lacný. A s tým aj možnosť tréningu vlastných schopností a zručností.

Komerčne je medzi deťmi a mládežou rozšírených mnoho hier, ktoré síce osobnosť nejakým spôsobom stimulujú, otázkou ale je, či je vždy k ich vlastnému dobru a rozvoju. Je veľa mladých ľudí, ktorí nevedia sami, ako by svoj voľný čas využili.

Vďaka tréningu kognitívnych schopností môžu deti v škole dosiahnuť v škole lepších výkonov, a to najmä vďaka tomu, že Mentem tréning je poňatý formou hry a zábavy. Namiesto toho, aby sa v škole predbiehali, kto vyfajčí viac cigariet, môžu sa preháňať v tom, kto dsiahol v akej hre lepších výsledkov.

Tak do toho! :-)

" Váš život, čas a mozog by mal patriť vám a nie nejakej inštitúcii. "

– Grace Llewellyn

Zvyšuje počúvanie klasickej hudby inteligenciu?

Tak ako je tomu u mnohých mýtov, aj tzv. Mozartov efekt má reálny podklad vo vedeckých výsledkoch a mýtus z neho robí až následná chybná interpretácia.

Bolo to v roku 1993, kedy prestížny vedecký časopis Nature publikoval výskum Dr. Rauschera a jeho kolegov, v ktorom zistili, že 10 minútové počúvanie Mozartovej klavírnej sonáty K448 vedie k nárastu skóre v časti Standford-Binetoveho inteligenčného testu. Účastníci výskumu nevyplňovali celý test, ale len jednu časť, ktorá meria schopnosť vizuálno-priestorového usudzovania. Výkon tých, ktorí počúvali sonátu bol vyšší v prepočte na IQ skóre o 8-9 bodov, zatiaľ čo ostatní účastníci, ktorí sedeli v tichu alebo počúvali relaxačné inštrukcie nezaznamenali nárast.

Správa to bola atraktívna, pretože zdanlivo riešila dôležitý sociálny a ekonomický problém: ako zaručiť vysokú inteligenciu svojich potomkov. Našla si preto svoju cestu aj do popularizačných médií, kde už ale kolovala jej trochu fantastickejšia verzia: "Počúvanie Mozartovej hudby zvyšuje inteligenciu", alebo tiež že keď dieťa počúva akúkoľvek klasickú hudbu v ranom veku, bude neskôr inteligentnejšie a vôbec, osobnostne zrelšie. V americkom štáte Georgia dokonca uzákonili, že každá nová matka dostane CD s klasickou hudbou, na Floride musela v jasliach znieť klasická hudba každý deň.

Problém je ale v tom, že pozitívny efekt klavírnej sonáty na výkon v teste bol v spomínanom výskume len dočasný a tiež v tom, že nie je možné výsledok jednej úlohy interpretovať ako zvýšenie celkového intelektového nadania. V neposlednom rade sa vo výskume hovorí o jedinej klavírnej Sonáte, nevieme aký efekt by malo počúvanie inej sonáty od Mozarta, alebo možno od iného skladateľa, alebo inej hudobnej formy s použitím iných nástrojov ako je klavír a podobne.

Mozartov efekt nezachvátil ale len laickú verejnosť. Okrem autorov pôvodného výskumu sa o vzťah hudby a vizuálno-priestorových schopnosti začalo zaujímať viac odborníkov. Replikácie pôvodného výskumu priniesli zmiešané výsledky - niektoré pôvodné výsledky potvrdili, ale väčšina nie. Iní autori pozorovali tiež pozitívny vplyv Schubertovej hudby alebo hovoreného slova na vizuálno-špeciálnych funkcií, iní nenašli zmenu v úlohe po počúvaní akejkoľvek hudby alebo ticha či slová. Veľká štatistická analýza týchto štúdií uzatvára, že ak sa efekt našiel, bol zanedbateľný. Otázkou či dlhodobé počúvanie klasickej hudby zvyšuje celkové IQ aj na niekoľko rokov, sa nikto nezaoberal, pretože na to nebol dôvod. Neexistuje teda žiadny dôkaz, aby počúvanie klasickej hudby zvyšovalo inteligenciu.

Jedna skupina odborníkov sa domnieva, že priaznivý efekt Mozartovej sonáty mohli niektorí výskumníci pozorovať preto, že hudba ako taká vedie k zvýšeniu celkového nabudeniu organizmu, čo má nepriamy pozitívny efekt na výkon v akýchkoľvek kognitívnych úlohách, aj to ale len dočasný. Optimistickejší odborníci usudzujú, že spracovanie hudby a vizuálno-priestorových schopnosti využívajú v mozgu tie isté štruktúry, a preto sú vzájomne prepojené.

Dobrou správou pre milovníkov akejkoľvek hudby je, že ľudia, ktorí hrajú na hudobný nástroj, dosahujú lepšie výsledky v testoch slovnej pamäti, majú lepšiu výslovnosť v cudzom jazyku, ktorý sa učí, a tiež lepšie exekutívne funkcie. Hra na hudobný nástroj teda môže poslúžiť ako účinný kognitívny tréning.

Einsteinov mozog

Albert Einstein zomrel r. 1955 v Princetone (New Jersey, USA) na výduť aorty. Bolo mu 76 rokov.

Niektorí tvrdia, že Einstein daroval v poslednej vôli svoj mozog na vedecké účely, iní hovoria, že povolenie na to dal Eisteinův syn s podmienkou, že závery skúmania budú publikované v odborných časopisoch.

Avšak, Eisnteinův mozog bol sedem a pol hodiny po jeho smrti vyňatý z tela. Pitvu na Princetonskej univerzite vykonával dr. Thomas Stoltz Harvey. Ten mozog vyňal, zvážil a odniesol ho do laboratória Pensylvánskej univerzity. Tam Einsteinov mozog odfotografoval z mnohých uhlov, rozkrájali na 240 malých kúskov, a ďalších 2000 tenkých plátkov, z ktorých niektoré si ponechal a ďalšie odovzdal vedúcim patológom. Až po 20 rokoch novinár Steven Levy odhalil malé tajomstvo patológov.

Čo sme sa dozvedeli z tohto geniálneho mozgu?

Vedecké výskumy zistili, že Eisteinova genialita nespočívala v neobvyklej veľkosti mozgu, ktorý vážil 1230g (priemerná váha ľudského mozgu je 1300 - 1400 g). Nebol teda veľký, zato bol ale mimoriadne komplikovaný a mal neobvyklú anatómiu.

Einstein mal nadpriemerný počet gliových buniek, ktoré sú zodpovedné za podporu a výživu neurónov. To mohlo byť spôsobené neobvykle vysokú mozgovú aktivitou, pretože mozog výživu jednoducho potreboval. Avšak tento rozdiel bol štatisticky významný v ľavom parietálnom laloku, ktorý je súčasťou asociačných oblastí mozgovej kôry, ktoré sú zodpovedné za inkorporácui a syntézu informácií z mnohých iných mozgových oblastí.

Jeho mozog mal tenšiu kôru, však s vyššiu hustotu neurónov.

Corpus callosum, ktoré zodpovedá za komunikáciu medzi oboma hemisférami, bolo o 20% širší a obsahovalo teda viac neurónových spojení, než u bežnej populácie. To mohlo viesť k lepšej komunikácii medzi oboma hemisférami.

Fotografie mozgu ukazujú zväčšenú Sylviovu ryhu (ktorá rozdeľuje parietálný lalok na dve časti), ale zároveň aj to, že jej časť chýbala. Teoreticky to mohlo spôsobiť rýchlejší prenos informácií medzi neurónmi tejto oblasti.

Spodná oblasť temenného laloku v oboch hemisférach bola oproti priemeru o 15% väčšia. Táto oblasť je dôležitá pre vizuálne a priestorové myslenie, matematické úvahy a trojdimenzionálne predstavy.

Celý Einsteinov život bol podobne ako jeho mozog neobvyklý. Pri vedeckom skúmaní jeho mozgu boli zistené isté anatomicko-štrukturálne zvláštnosti, ktoré mohli byť dôsledkom jeho geniality, však tiež dôsledkom niektorých udalostí jeho života (osobnostné charakteristiky, stretnutie s Milevou, štúdium matematiky s rozvinutejším intelektom, apod.) A pomalšie pracovné tempo.

Vedeckým skúmaním tiež prešli mozgy niektorých ďalších géniovi a slávnych osobností. Ale o tom zasa niekedy nabudúce.

Zdroje: Wiki

Wikipedia conVERTER: fyzici osobnosti.ca: Albert Einstein Wikipedia: Einsteinův mozek Einsteinův mozek pod lupou DeenaMedia WiseGeek: Jak se liší Einsteinův mozek od normálního

Zrkadlové neuróny – ako sa dokáže mozog vcítiť do druhého človeka?

V 90. rokoch objavili vedci z talianskej Parmy niečo nečakané. Jedného dňa sa výskumník, ktorého úlohou bolo sledovať mozgovú aktivitu makakov, natiahol pre svoje jedlo. V tej chvíli si všimol, že sa makakom aktivovali neuróny v premotorickom kortexe, teda v rovnakej oblasti, akoby sa samy naťahovali pre jedlo. Ako sa to však mohlo stať, ak sa opice nehýbali a iba pozorovali výskumníka?

V prednej časti mozgu sú neuróny, ktoré nazývame pohybové. Tieto neuróny vyšlú signál vždy, keď človek urobí nejaký pohyb. Avšak asi 20% z týchto neurónov vyšle signál i vtedy, keď sa človek iba pozerá, ako tento pohyb robí niekto iný. Hovoríme im zrkadlové neuróny.

Zrkadlové neuróny slúžia na porozumenie výrazom tváre. Keď sa váš kolega v práci zamračí znechutením nad pokazeným jedlom, zatvárite sa podobne ako on. Keď niekoho uvidíte usmievať sa, vaše zrkadlové neuróny vo vás vyvolajú pocit, akoby ste sa usmievali sami. Zdá sa, že čím lepšia je vaša schopnosť interpretovať výrazy tváre, tým aktívnejší je váš systém zrkadlových neurónov. Niektorí vedci preto považujú zrkadlové neuróny za základ empatie.

Ďalšou funkciou zrkadlových neurónov je napodobňovanie. Ak chceme napodobniť zložitú činnosť, musí si náš mozog prisvojiť uhol pohľadu niekoho iného. Neurovedec Vilayanur Ramachandran dokonca považuje zrkadlové neuróny za dôležitý míľnik vo vývoji ľudstva. Pred 75 000 rokmi sa náhle začali objavovať a šíriť schopnosti ako používanie nástrojov, využitie ohňa alebo jazyk. Ramachandran tvrdí, že toto všetko začalo náhlym vznikom prepracovanej sústavy zrkadlových neurónov: ak niekto objavil niečo užitočné, napr. použitie nového nástroja, tento poznatok sa rýchlo rozšíril do celej populácie a nezanikol.

Okrem motorických neurónov existuje ešte druh zrkadlových neurónov pre dotyk. Keď sa niekto dotkne mojej ruky, neurón v somatosenzorickej kôre v zmyslovej oblasti môjho mozgu vyšle signál. Ten istý neurón ale vyšle signál aj vtedy, keď sledujem ako sa niekto dotkne môjho kamaráta. Vcítim sa teda do pozície toho, koho sa niekto dotýka. Prečo nás to ale nezmätie a sami ten dotyk necítime? V koži máme receptory dotyku a bolesti, ktoré posielajú podnety do mozgu a informujú nás: „vcíť sa do pocitov druhého človeka, ale teba sa nikto nedotýka, nenechaj sa zmiasť“. Inak tomu je v prípade, že ruku znecitlivíte napr. injekciou, takže z nej nemôžu prichádzať žiadne podnety. Keď sa vtedy budeme pozerať, ako sa niekto niekoho dotýka, doslova to pocítime na svojej ruke.

Nádejou výskumníkov v oblasti zrkadlových neurónov je nájsť spôsob, ako pomôcť ľuďom s ťažkosťami v sociálnych interakciách, bežných napríklad u autizmu a schizofrénie. Možným využitím poznatkov o zrkadlových neurónov je tiež pomoc v obnovení pohybových schopností u pacientov po mozgovej mŕtvici. Kritici výskumu zrkadlových neurónov namietajú, že väčšina výskumov prebiehala na makakoch, nie na ľuďoch a tak musíme byť s interpetáciou výsledkov veľmi opatrní. Navyše výskum je založený na zobrazovaní aktivity mozgu, čo je možné len veľmi obmedzene. V robení záverov teda musíme byť opatrní.

Aké závery si z výskumu zrkadlových neurónov môžeme odniesť do každodenného života? V prvom rade, sme veľmi náchylní na „nákazu“ emóciami – či sa usmejem alebo zamračím, ovplyvním ľudí okolo seba a naopak. V druhom rade, aby som sa rýchlo naučil novú činnosť, mal/a by som pozorovať druhých, ako túto činnosť vykonávajú. A nakoniec, i pozorovanie toho, ako sa niekto príjemne dotýka druhého (masáž) vo mne môže vyvolať príjemné pocity.

Zdroje:

Caramazza, A., Anzellotti, S., Strnad, L., Lingnau, A. (2014). Embodied Cognition and Mirror Neurons: A Critical Assessment. Annual Review of Neuroscience, 37, 1-15. Perry, S, (2008). Mirror neurons. Ramachandran, V. (2009). TED talk: The neurons that shaped civilization

Články