Ako (ne)spoľahlivé sú naše spomienky?
Písali ste si niekedy denník? A skúšali ste sa k nemu vrátiť o pár rokov neskôr? Môže vás prekvapiť, ako veľmi sa vaše spomienky líši od toho, čo ste si vtedy za čerstva zaznamenali. Niečo ste dali do pozadia, niečo zveličili a niečo úplne zabudli. Navyše ste táto "biele miesta" v pamäti zrejme zaplnili tým, čo sa vám javilo ako pravdepodobné alebo zmysluplné. Naša pamäť nám o sebe rozpráva príbeh: o tom, kým sme a čím sme prešli. A tak na svoju minulosť pozeráme optikou dneška a voľné konce zväzujeme do úhľadných uzlíčkov konzistencie. Chceme si o svojich blízkych pamätať len to dobré a zabúdame to, čo by sa našim súčasným pocitom, prianiam a potrebám priečilo.
Pritom si výborne vybavujeme aj drobné detaily nášho života vo chvíľach, kedy došlo k niečomu šokujúcemu, emotívnemu alebo významnému. S akými pocitmi ste odchádzali od maturity? Od koho ste sa dozvedeli, že zomrela princezná Diana? A odkiaľ ste sledovali tragický pád newyorských dvojičiek?
Nakoniec je ale tiež možné, že z pamäte vylovíte aj niečo, čo sa vôbec nestalo. Sugestívne otázky, naliehanie alebo opakovanie zavádzajúcich informácií môže spôsobiť, že sa z nepriehľadnej hmly vašej pamäti začnú vynárať jasnejšie obrazy. Pokiaľ už po tisíci počujete, ako ste sa v detstve na výlete stratili a strýko vás nakoniec našiel v spoločnosti úplne cudzích ľudí alebo ako sa pod vami na zamrznutom jazere preboril ľad a podchladeného vás niesli domov, môžete mať pocit, že si pád do ľadovej vody alebo cestu po vlastnej osi skutočne vybavujete, aj keby išlo v skutočnosti o vášho súrodencov alebo o úplne vymyslený príbeh. Strýko nemusí chcieť rodičom priznať, že to bol v skutočnosti on, kto sa trochu zabudol a zveril vás na stráženie obyvateľom vedľajšej chatky, a voilà, falošná spomienka je na svete. Inokedy sa zase niečo pokazí, auto uprostred cesty skolí neznáma porucha alebo zlyhá ľudský faktor, a vy podľahnete dojmu, že už keď ste doň nastupovali, tušili ste, že sa niečo stane. "Ja som od začiatku vedel, že to takto skončí," hovoria sklamaní fanúšikovia pri pohľade na výsledok športového stretnutia alebo zúfalí milenci, ktorých bývalá polovička si práve balí kufre. Ale skúste sa ich spýtať na začiatku.
Máme teda prehodnotiť dôveru vo svoje spomienky a zmieriť sa s tým, že to, čo nám ukazujú, nie je to, čo sa skutočne stalo? Pokiaľ ale nemôžeme veriť svojej minulosti, čo o sebe vlastne vieme? Nepohltili by nakoniec celú našu existenciu pochybnosti? Ale to by sme zašli príliš ďaleko. Koniec koncov vám už asi nikto nedokáže, že si svoj výlet alebo zovretia ľadovej vody skutočne nepamätáte, treba z iného životného obdobia. A snáď vás upokojí, že aj zabúdanie má zrejme svoj zmysel. Predstavte si, ako zahltené a neustále zamestnaná by naša myseľ bola, keby sme si pamätali aj najmenšie detaily každého dňa. Zabúdanie je milosrdné. Záplava spomienok, zvlášť tých nepríjemných, sprevádzajúce každý náš krok, by nám mohla visieť na krku ako závažie a sťažovať pohyb dopredu. Je ale na mieste pripustiť si, že naše spomienky zachytávajú minulosť podobne nepresne ako fotografie, ktoré štylizujeme, zdobíme a radíme do albumov, aby sme minulosť zaznamenali.
Zdroje:
Barnier, A.J., Hung, L., & Conway, M.A. (2004). Retrieval-induced forgetting of emotional and unemotional autobiographical memories. Cognition and Emotion, 18 (4), 457–477. Fischhoff, B. & Beyth, R. (1975). „I knew it would happen" - Remembered probabilities of once-future things. Organizational Behavior and Human Performance, 13, 1-16. Halford, W.K., Keefer, E., & Osgarby, S.M. (2002). “How Has the Week Been for You Two?” Relationship Satisfaction and Hindsight Memory Biases in Couples’ Reports of Relationship Events. Cognitive Therapy and Research, 26 (6), 759-773. Kizilöz, B.K. & Tekcan, A.I. (2013). Canonical categories in flashbulb memories. Applied Cognitive Psychology, 27(3), 352–359. Loftus, E.F., Coan, J.A., & Pickrell, J.E. (2014). Manufacturing false memories using bits of reality. In L. M. Reder, Implicit memory and metacognition (s. 195–220). New York: Psychology Press. Loftus, E.F. & Pickrell, J.E. (1995). The formation of false memories. Psychiatric Annals, 25, 720-725. Plháková, A. (2004). Učebnice obecné psychologie. Praha: Academia.
21. júla 2017
Mgr. Eva Krejčí
