Články

Zoznámte sa s mozgom

" Mozog je aparát, pomocou ktorého si myslíme, že myslíme. "

– Julian Tuwim

Mozog. Záhadný a najmenej preskúmaný orgán ľudského tela. Je najzložitejším orgánom, aký sme kedy poznali. Vďaka nemu sa človek ocitol na najvyššej priečke pomyselného rebríčka zemského tvorstva, a stal sa tak, ako sa dnes s obľubou hovorí, jeho "pánom.

Trvalo však niekoľko stoviek tisíc rokov, než sa mozog človeka a jeho predchodcov vyvinul do dnešnej podoby. Najstarší nález z rodu Homo je starý približne 2,33 miliónov rokov, druh Homo Sapiens sa datuje od obdobia približne pred 800 000 rokmi.

Od vreskotu po slová

Mozog človeka prešiel dlhým a zložitým vývojom. Menil sa vždy podľa toho, ako sa človek učil a prispôsoboval prostredie a naopak - človek neustále využíval zväčšujúce sa nielen fyzické, ale aj štrukturálne kapacity svojho mozgu k stále špecifickejším činnostiam, z ktorých aspoň za všetky spomenieme reč alebo používanie nástrojov.

Vďaka plasticite mozgu (teda jeho schopnosti reagovať na aktuálne potreby), sa mozog neustále rozvíjal a rozvíja, až sa vyvinul do dnešnej podoby, kedy sme schopní vykonávať veľmi špecifické činnosti - od veľmi jemných manuálnych operácií až po zložité zámerné plánovanie.

Drobček, ktorý má na starosti celé telo

Mozog dnešného človeka váži necelých 1,5 kg, približne teda asi 2% ľudskej hmotnosti. Kontroluje a riadi všetky telesné funkcie, ako je napr. Srdcovú činnosť, dýchanie, trávenie, pohyb, reč, ale aj samotné myslenie, pamäť či vnímanie emócií.

Dlhú dobu sa tradovalo, že mozog využívame len asi z 10%, ale moderné výskumy ukazujú, že celý náš mozog je v neustálej činnosti. Dokonca aj keď spíme, spracováva a triedi informácie, prehráva pamäťové obsahy a jeho aktivita môže niekedy dosahovať aj aktivity podobné pri bdení. Mozog skrátka "nikdy nespí".

Mozog spolu s miechou tvorí centrálnu časť nášho nervového systému a riadi všetko, čo človek robí. Je zložený z približne 50 - 100 miliárd mozgových buniek, ktoré nazývame neuróny. Mozgové bunky nie sú medzi sebou spojené kontaktne, ale je medzi nimi malá štrbina, ktorá prenáša signál z jednej bunky na druhú pomocou chemických látok, nazývaných neurotransmitery. Jeden neurón je potom spojený s až desiatok tisícov ďalších.

Až 432 km / h

Zaujímavá je aj rýchlosť šírenia prenosu nervového vzruchu, ktorá sa pohybuje v rozmedzí od 2 m / s až 120 m / s v závislosti na oblasti mozgu. To znamená, že informácie sa naším malým mozgom môžu šíriť až rýchlosťou 432 km / h! Mozog pritom neustále vysiela obrovské množstvo výbojov - len matne si teda dokážeme predstaviť jeho komplikovanosť a zložitosť.

To hlavné, čo ňom vieme, sme zhrnuli v článku: Ako funguje mozog?

Keď mozog nefunguje správne: Časť prvá

V našich článkoch sa zvyčajne venujeme tréningu mozgu, ponúkame rady, ako svoj výkon v kognitívnych úlohách zvyšovať, čo je nakoniec i samotným zámerom projektu Mentem. No nasledujúcich niekoľko riadkov bude venovaných práve opačnému fenoménu, a to stavu, kedy mozog nepracuje tak, ako má.

Na úvod príbeh z histórie. V roku 1848 pracovník amerických železníc Phineas Gage utrpel vážnu nehodu. Lebkou mu po predčasnom výbuchu nálože preletela kovová tyč, ktorá zasiahla jeho čelný lalok. Gage zázrakom prežil. A nie len to. Bol schopný normálneho života, a hoci prišiel o jedno oko, nevykazoval nijaký úbytok inteligencie či kognitívnych schopností. Na prvý pohľad bol absolútne v poriadku, presne taký ako pred nehodou. Toto sa však rapídne zmenilo počas prvých mesiacov po prepustení z liečby. Gage nebol schopný udržať si prácu, jeho chovanie bolo drzé, nevhodné, často až extrémne nespoločenské. Neskôr sa pridali problémy s alkoholom, finančný bankrot spôsobený gamblerstvom. Zdá sa, akoby po tomto úraze Gage stratil schopnosť riadiť sa „zdravým rozumom“, schopnosť rozhodovať sa. Jeho príbuzní tvrdili, že ho nespoznávajú, že už to nie je ten istý človek. Americký neurovedec Antonio Damasio tvrdí, že Gageov prípad, ako aj mnohé podobné, ukazuje možnosť, že v prefrontálnom kortexe, ktorý mal Gage pri nehode zásadne poškodený, sa nachádza akýsi riadiaci mechanizmus, ktorý mám pomáha pri rozhodovaní.

Ďalšou zaujímavou skupinou prípadov sú pacienti s rozdeleným mozgom (split-brain patients). Hoci tento termín znie pomerne desivo, jedná sa o procedúru, ktorá je indikovaná pacientom so silnou epilepsiou. Kvalita života pacientov, ktorí majú epileptický záchvat niekoľkokrát denne, je tak nízka, že lekári v extrémnych prípadoch pristupujú práve k tejto technike. Keďže epileptický záchvat vzniká u týchto pacientov v jednom bode a následne sa šíri do celého mozgu, lekári pretnú pri operácii takzvané corpus callosum, čo je spleť nervových vlákien spájajúca ľavú a pravú hemisféru. Tým sa zabráni šíreniu záchvatov z jednej hemisféry do druhej, intenzita záchvatov sa podstatne znižuje a kvalita života pacientov rapídne zvyšuje. Táto procedúra je však občas spojená s bizarnými vedľajšími účinkami. Asi najzásadnejší z nich je takzvaný alien hand syndrome (syndróm odcudzenej ruky), kedy pacient po tomto zákroku stráca kontrolu nad jednou zo svojich rúk, čo v praxi znamená, že jedna ruka si robí absolútne čo „jej zíde na um“. Keď si pacient zapína košeľu, jeho „odcudzená“ ruka je znova gombík po gombíku rozopína. Zdokumentované sú i prípade, kedy bola táto „odcudzená“ ruka dokonca agresívna a odhliadnuc od vôle svojho majiteľa hádzala po okolí predmety. Hoci je takýto život ťažký, pacienti s rozdeleným mozgom i tak jednohlasne tvrdia, že je to život pestrejší a jednoduchší ako ten pred zákrokom.

Popisom prípadu Phineasa Gagea a pacientmi s rozdeleným mozgom končí prvá časť dvojdielneho seriálu o poruchách fungovania ľudského mozgu. V druhej časti tohto krátkeho seriálu o zvláštnostiach, ktoré môžu nastať ak náš mozog utrpí ujmu, sa pozrieme na poruchy reči (afázia) a na poruchy zrakovej percepcie. Ďalší diel teda nebude o nič menej zaujímavý ako ten, ktorý ste práve dočítali.

Využívame len 10% kapacity mozgu?

Žiadny vedecký objav modernej psychológie nedáva za pravdu rozšírenému mýtu, podľa ktorého "priemerný človek využíva iba 10% kapacity svojho mozgu." Ako je ale možné, že je tak rozšírený?

Za najpravdepodobnejšie korene tohto omylu je považovaný výrok jedného z prvých psychológov - Williama Jamesa, ktorý sa vo svojom diele Energia ľudí vyjadril, že ľudia za život rozvinú iba 10% ich skrytých mentálnych schopností. Odkazoval tým na vágne, bližšie nešpecifikovaný pojem mentálnej energie. Za ďalší možný zdroj omylu sa považujú pokusy slávneho neurovedca Wildera Penfielda, ktorý pri elektrickej stimulácii rôznych častí mozgu zistil, že stimulácia niektorých oblastí nevedie k žiadnym vonkajším prejavom. To boli ale neurovedy 30-tych rokov a dnes už vieme, že každá bunka v mozgu plní spolu s ostatnými určitú funkciu. Myslím, že ďalším možným zdrojom podpory pre mýtus sa stal objav gliových buniek, ktoré vedľa neurónov tvoria asi 85% objemu mozgu. Donedávna sa ich funkcia podceňovala a malo sa za to, že iba drží mozog pohromade (odtiaľ ich meno - glia = latinsky lepidlo) a sú zodpovedné za jeho zásobenie živinami a kyslíkom. Opak je ale pravdou a preto zase nemôžeme dať 10 percentuálnemu mýtu za pravdu.

Ak ste doteraz mýtus pokladali za pravdivý, nemusíte sa cítiť zle, ukazuje sa, že zhruba polovica učiteľov v Holandsku aj Anglicku mu tiež veria.

Akokoľvek mýtus vznikol a bol podporovaný, nič z toho, čo dnes o mozgu vieme, nám nedovoľuje uvažovať o jeho opodstatnenosti. Dokonca, aj keď oddychuje alebo spíme, sú niektoré časti mozgu takmer rovnako aktívne ako cez deň. Tiež u závažných poškodeniach mozgu (po mozgových príhodách alebo úrazoch), kedy odumiera alebo je poškodené menej než niekoľko percent buniek mozgu, je obmedzenie funkčnosti nervovej sústavy rozsiahle a výrazne ovplyvňuje život človeka. Keby sme 90% mozgu nepotrebovali, akékoľvek jeho poškodenie by sa obišlo bez tak závažných následkov.

Ako by mohol pod tlakom evolúcie prežiť organizmus, ktorému mozog funguje len na desať percent a spotrebuje nato pätinu energie celého organizmu?

Aby sme sa vrátili späť k Williamovi Jamesovi, domnievam sa, že jeho odkaz je trochu subtílnejší. Každý z nás by dokázal zabehnúť polmaratón, alebo si zapamätať hlavné mestá všetkých štátov krajiny. Ale potenciál ako taký nestačí a pre rozvinutie všetkých našich možností je potrebná vôľa a práca. A možno tých 10% je naším potenciálom - na energiu našich svalov, kapacity pľúc, kapacity pamäte - a naše snaženie predstavuje zvyšných 90% cesty k úspechu.