Začať trénovať
Prihlásiť sa

Články

Nepredvídateľné rozptyľovanie

16. decembra 2016

Moderné technológie sa stali každodennou súčasťou našich životov ako potrební pomocníci a kratochvíle. Ich displej ponúka útočisko, kedykoľvek by inak hrozilo zdĺhavé čakanie v rade alebo na zastávke. (Čo sa asi deje vo svete?) A sú po ruke aj v prípade, že náš spoločník skrátka nie je dostatočne zábavný alebo ukecaný. (Len mrknem, či mi niekto nepísal.) A keď sa po dlhom dni konečne uvelebíme na gauči a zapneme televíziu, neuškodí zároveň zabrúsiť do menej stojatých vôd internetového sveta. Surfujeme, rolujeme, sťahujeme, beháme pohľadom sem a tam a sme náležite hrdí na to, koľko toho zvládneme naraz vnímať. Uprostred všetkého toho radostného rozptyľovania nás ani nenapadne znepokojovať sa otázkou, či sa vôbec ešte dokážeme plne sústrediť na jednu činnosť. Neovplyvňuje nás, že žijeme vo svete plnom mediálnych lákadiel?

Výsledky mnohých štúdií sa zhodujú, že medzi multitaskingom a problémami so sústredením existuje spojitosť. Mentálne zdroje sú obmedzené, a keď musíme zápasiť s viacerými úlohami zároveň, ovplyvňuje to aj náš výkon. Ale pozrime sa na tento fenomén trochu detailnejšie.

Predstavte si, že sedíte za volantom svojho vozidla. Pri jazde vnímate nerovnosti cesty, značky regulujúcu jazdu, svetla semaforu, pohyby autá aj zvuky z ulice. Zároveň k vám dolieha hlas z vedľajšieho sedadla. Alebo z hands-free. Je v tom rozdiel? Je! Spolujazdec zdieľa radu vašich vlastných dojmov. Vidí a počuje to isté, čo vy, auto s ním pohojdáva rovnakým spôsobom a všetkým týmto vnemom intuitívne konverzáciu prispôsobuje. Medzi ním, vami aj prevádzkou panuje súlad. Naproti tomu, keď telefonujete, komunikácia zamestnáva vašu pozornosť na úkor prevádzky. Ak pritom máte alebo nemáte voľné ruky nehrá podstatnú úlohu. Človek, s ktorým hovoríte, každopádne vašu cestu nevidí. Rosenberg na tomto prípade ukázal, že problém nespočíva čisto v riešení aktivít. Miera rušivého pôsobenia závisí na tom, či médiá odvádzajú užívateľa od jeho hlavnej činnosti (v tomto prípade šoférovanie). A to sa zase spája so zaužívaným spôsobom ich používania. Akonáhle totiž zapneme televíziu, počítač, mobil, tablet alebo iné zariadenie, tiahnu nás smerom k automatizovanej činnosti, ktorú zdieľame s ostatnými užívateľmi. Vezmime si ďalší príklad: Sedíte na prednáške a zatiaľ čo počúvate výklad, slovo od slova ho zaznamenávate do svojho laptopu. Stáli užívatelia sú na rýchle písanie na počítači tak zvyknutí, že ich k nemu priamo nabáda. Písanie rukou takú rýchlosť zvyčajne neumožňuje. Výskum Muellera a Oppenheimera ukázal, že práve preto ruční pisatelia venovali viac pozornosti obsahu prednášky a zaznamenávali si len kratšie poznámky. Keď potom mali obe skupiny nadobudnuté vedomosti preukázať, výkon študentov s laptopom bol podstatne horší než tých s obyčajným blokom. Schopnosť zaznamenať každé slovo ich odvádzala od snahy pochopiť celkový význam.

Koniec koncov, multitaskingu sa pripočíta rad negatívnych vplyvov a sprievodných javov. Jedným z tých najpálčivejších je vyššia impulzivita. Pozornosť sa tak ľahšie nechá chytiť do siete rozptyľujúcich (hoci nepodstatných) podnetov z okolia. (Nezávideli ste niekedy ľuďom, ktorí si dokážu v šumu vystupujúcich a pristupujúcich v MHD pokojne čítať?) Niektoré štúdie ale menia uhol pohľadu a naznačujú, že multitasking prispieva k schopnosti rýchlejšie "prepínať" pozornosť medzi jednotlivými úkonmi. A kto vie, či to nie je len jeden z dlhšej rady prehliadaných prínosov.

Zoznam literatúry:

  prečítané 4338×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Eva Krejčí
Eva Krejčí je studentkou jednooborové psychologie a absolventkou žurnalistiky na Fakultě sociálních studií Masarykovy univerzity v Brně. V současnosti se zaměřuje především na fenomén snění, mediální komunikaci a účinky a kreativní myšlení. Popularizací psychologie by chtěla podpořit kritické myšlení veřejnosti. pozornosť multitasking technológie

Podobné články

Pozornosť

je schopnosť zamerať a sústrediť sa na určitý dej alebo objekt. Jej funkciou je vpúšťať do vedomia obmedzený počet prvkov, dejov či informácií. Má ochrannú funkciu, chráni pred zahltením a preťažením informáciami, pričom do vedomia vpúšťa informácie, ktoré sú pre nás v určitom ohľade prioritne významné. Zameranie pozornosti je ovplyvňované vôľou, motívy a pocitmi.

Pozornosť môžeme deliť na:

aktívnu čiže zameranú - je cielená, vôľou riaditeľná, napríklad, keď hľadáme niečo na stole, keď sa sústredíme na nejakú činnosť, napríklad na učenie, sústredenie sa na riešenie nejakého úlohy, atď. pasívnu čiže nevďačnú - niečo upúta našu pozornosť, napr. cinknutie kľúčov, nečakaná udalosť, kontrastné prvok či dej, hroziace nebezpečenstvo, fyzické podnety - bolesť, hlad, atď. selektívnu - pozornosť zameraná na jednu oblasť, jeden prvok, dej, vnímanie statný je potlačené
difúzna - rozptýlená pozornosť, schopnosť udržať pozornosť na viac vecí súčasne

Medzi vlastnosti pozornosti počítame:

vytrvalosť čiže schopnosť sústrediť sa dlhšiu dobu na jeden podnet koncentrácia čiže schopnosť udržať pozornosť na jednu vec za súčasnej ignorácie vnímania ostatných vecí rozsah čiže kapacita súvisí s tým, na koľko prvkov zároveň sme schopní sa sústrediť selektívnosť čiže schopnosť sústrediť sa na určitý výsek reality dráždivosť čiže prah citlivosti na ďalšie potenciálne rušivé podnety, než na ktoré je pozornosť primárne sústredená) kolísanie čiže kolísanie intenzity pozornosti, slúži k ochrane pred vyčerpaním distribúcia čiže preklápanie pozornosti medzi jednotlivé podnety zamestnávajúca našu aktuálnu pozornosť
19. septembra 2014
Mgr. Ivana Jakubeková
Čítať ďalej

Vodiči

" Osemdesiat percent všetkých ľudí sa považuje za nadpriemerných vodičov. "

Riadenie motorového vozidla je z kognitívneho hľadiska veľmi náročná úloha. Vodič musí byť sústredený na široké spektrum podnetov, ako sú dopravné značky, chodci, semafory, iné autá či samotná trasa cesty. Ďalej si vodič všíma tiež povrch cesty, aby sa vyhol kanálom a iným nerovnostiam. Musí tiež počúvať motor, sledovať rýchlosť a ďalšie veci. Tomu všetkému môže brániť nepriaznivé počasie alebo ukecaný spolucestujúcich.

Riadenie ale nie je len o rozsahu pozornosti (o tom koľko vecí musí človek vnímať naraz). Často je dôležitá tiež časová stálosť pozornosti. Keby vodič prestal sledovať cestu, mohlo by to viesť k havárii. Preto je dôležité, aby vodič nebol unavený, alebo neriešil iné náročné veci, ako sústredenie sa na telefón počas cesty. Zvýšenie sústredenia na telefón môže spôsobiť zníženie sústredenia na cestu. Preto rozhovor so spolucestujúcim je menej nebezpečný. Zložitosť situácie na ceste si vodič tiež všíma a tomu podvedome prispôsobuje obťažnosť konverzácie.

S tým súvisí fakt, že na niektoré veci sa sústredíme viac a na niektoré menej. Vodič je nútený túto intenzitu pozornosti správne modulovať, aby mu neunikli dôležité informácie (napríklad, že na semafore svieti červená) kvôli tým menej dôležitým (vedľajší pruh vedie do iného mesta).

Všetky tieto vlastnosti pozornosti sa dajú trénovať pomocou kognitívneho tréningu.

Možno sa vám ale zdá, že na riadenie nestačí len dobrá pozornosť. Máte pravdu. Taktiež sú potrebné rýchle reakcie, schopnosť rozhodovania, plánovanie a vykonávanie činnosti, ktoré sa nazývajú aj exekutívne funkcie. Tie sa ľahko dajú trénovať počas kognitívnych hier.

Trénovanie týchto kognitívnych funkcií je preto dobré pre vodiča vo všeobecnosti, ktorí si ich tak udržujú vo forme. Ešte o niečo prínosnejšie môže byť ale pre vodičov, ktorí sa chystajú z nejakých dôvodov na dopravno-psychologické vyšetrenie. Jeho súčasťou je totiž práve aj testovanie kognitívnych funkcií vodiča.

A na záver zákon Murphyho dedka: "Človek sa nenaučí nadávať, kým sa nenaučí riadiť."

9. januára 2015
Terézia Dlhošová
Čítať ďalej

Pozornosť, change blindness

Pozornosť je jedna zo základných poznávacích schopností, ktoré ľudia (a nie len my, v živočíšnej ríši je schopnosť detekovať nebezpečenstvo otázkou života a smrti) využívajú pri orientácií vo svete. Pôvod má v poplachovej reakcii, ktorú vyvoláva neznámy podnet, a ktorá u živočíchov prebudí pud bojovať alebo utiecť na základe toho, ako veľmi nás podnet ohrozuje. Táto evolučná výhoda včas sa rozhodnúť, či naše okolie momentálne predstavuje hrozbu a utiecť, alebo naopak ponúka možnosť družiť sa či objaviť potravu, nás doviedla až na vrchol potravového reťazca.

Naša pozornosť operuje s obsahmi, ktoré vnímame zmyslami, do pozornosť sa dostávajú i naše spomienky, teda obsahy pamäte, emócie a city.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že pozornosť je jedna z poznávacích (kognitívnych) funkcií, ktoré nie sú ničím takpovediac kontroverzné. V skutočnosti je ale výskum pozornosti zaujímavejší a obsiahlejší, ako sa zdá.

Vedci popísali fenomén, ktorý sa objavuje naprieč výskumnými skupinami, kde pri prezentácii dvoch takmer identických obrázkov líšiacich sa iba jedným, často podstatným detailom, ktoré sa na monitore účastníkovi výskumu objavujú vždy len na malú chvíľu (niekoľko milisekúnd) a sú pri prezentácii od seba oddelené obrázkom jednofarebným, ľudia nie sú schopní určiť, čo sa na obrázku mení. V ďalšom klasickom experimente výskumníci pustili účastníkom video, kde si dva tímy asi piatich ľudí hádzali basketbalovú loptu. Úlohou účastníkov bolo spočítať, koľkokrát si hráči loptu hodia. Po niekoľkých krátkych minútach sledovania videa prešla hracou plochou postava oblečená v kostýme gorily. Účastníci boli tak sústredení na počítanie hodov, že len veľmi malé percento z nich si gorilu skutočne všimlo aj napriek tomu, že sa nachádzala v strede hracej plochy a predstavovala pomerne veľký podnet zasahujúci do hry tímov. Tento fenomén sa nazýva slepota voči zmene (change blindness; Simons & Rensink, 2005).Takéto úlohy sú jednoducho dohľadateľné na internete i širokej verejnosti a je to zaujímavá forma, ako sa presvedčiť o tom, že naša pozornosť má limity, o ktorých sme doteraz netušili. Veľmi zaujímavé je tiež to, že ak bola účastníkom úloha popísaná, boli presvedčení o tom, že by si zmenu určite všimli. Evidentne máme na našu pozornosť veľké očakávania a predpokladáme, že je takmer bezchybná.

Fenomén slepoty voči zmene je vysvetľovaný rôzne, jedným z vysvetlení je, že naša zraková pozornosť je priťahovaná pohybom v zornom poli, ktorý indikuje zmenu. V spomínaných prípadoch teda pohyb zlyháva v pritiahnutí pozornosti k podnetu, hoci je tento podnet akokoľvek výrazný. Slepota voči zmene nám nebráni vo fungovaní v bežnom živote, no keď vás nabudúce kamarát či kolega nepozdraví na ulici, môže to byť tým, že ste v jeho zornom poli v tej chvíli predstavovali práve spomínanú „gorilu“.

Zdroj:

Simons, D. & Rensink, R.A. (2005). Change blindness: Past, present, and future. Trends in Cognitive Sciences, 9(1), 16-20
18. mája 2015
Mgr. Lenka Krajčíková
Čítať ďalej

Môžeme silou mysle ovplyvniť bolesť?

Podľa Medzinárodnej asociácie pre štúdium bolesti (IASP) trpí 20-40% populácie chronickými bolesťami. Aby bolesť mohla byť považovaná za chronickú, musí trvať apoň 3 mesiace, no priemerne trvá až 7 rokov. Tieto bolesti nie sú vysvetliteľné porušením tkanív či inou fyziologickou príčinou. Najčastejšie nás trápia bolesti hlavy (40%) a chrbta (39%). Chronické bolesti znemožnia každému piatemu pacientovi bežné fungovanie natoľko, že stratí zamestnanie. Ešte bežnejším dôsledkom chronických bolestí sú subejktívne pocity beznádeje a neschopnosti zvládať úlohy každého dňa.

Melzack a Wall publikovali už v roku 1965 vrátkovú teóriu bolesti. Táto teória tvrdí, že bolesť v mozgu prechádza „vrátkami“, ktoré môžu bolesť vpustiť s rôznou intenzitou. Faktory ako únava, depresia, hnev, nespavosť, úzkosť či izolácia otvárajú vrátka, čím znížia prah bolesti a sila našich bolestí narastá. Wilbert Fordyce v roku 1976 dodal, že naše vnímanie bolesti môže byť ovplyvnené i učením – teda reakciami nášho okolia. Pokiaľ sa napríklad k matke troch detí, ktorá trpí bolesťami chrbtice, rodina začne správať vo chvíľkach bolesti krajšie, môže sa podvedome naučiť, že bolesť je pre ňu výhodná.

Mnohí pacienti odmietajú, že by bolesť mohla byť „iba v ich hlave“. Príčiny bolestí sú neznáme, no ukazuje sa, že psychoterapia dokáže bolesti aspoň zmierniť. V bernskej klinike pre liečbu chronických bolestí používajú tento experiment: pacienti majú ponoriť ruku do ľadovej vody, sústrediť sa na to, čo cítia a nechať ju tam, až kým bude bolesť neznesiteľná. Pacienti takto priemerne udržia ruku v ľadovej vode 100 sekúnd. V druhej možnosti sa s pacientom počas experimentu niekto rozpráva: čas, kým je bolesť neznesiteľná, sa predĺži na 120 sekúnd. Nakoniec pokiaľ sú pacientom počas experimentu premietané obrázky (napr. zvieratá, cestovanie), ruku v ľadovej vode udržia až 200 sekúnd. Rozptýlenie teda dokáže zdvojnásobiť toleranciu bolesti. Jedným zo základných terapeutických cieľov je preto naplánovať pacientom trpiacim bolesťami čo najviac aktivít, ktoré ich dokážu od bolesti odpútať.

Ďalšou metódou pre prácu s bolesťami je biofeedback. Biofeedback nám ukazuje, ako sa mení náš dych, tepová frekvencia a ďalšie ukazatele v závislosti na našej činnosti. Pokiaľ nás niečo rozruší, učíme sa, ako pomocou dýchania či techník relaxácie telo opäť skľudniť. Ako sme videli vyššie, strach či hnev otvára vrátka bolesti. Preto je dôležité osvojiť si techniky zvládania stresu a negatívnych emócií.

Výsledkom výskumu Crombez et al. (2012) bolo poznanie, že v momentoch najsilnejšej bolesti sa pacienti na bolesť najviac sústredili, najviac sa jej báli a k bolesti mali najnegatívnejšie pocity. Niektorí pacienti sa naučili bolesť prijímať ako súčasť seba. Vďaka tomu, že sa bolesti menej báli a vnímali ju menej negatívne, sa potom sila ich bolestí zmiernila.

Čo teda urobiť, pokiaľ vás nabudúce zasiahne chronická bolesť hlavy? Pamätajte si, že mozog uprednostní akýkoľvek iný zmyslový vstup pred bolesťou (preto napríklad mamičky intuitívne fúkajú na ranu svojho dieťaťa). Hoci nie je vždy možné bolesť „vypnúť“ úplne, je možné zmierniť ju. Rozptýlenie príjemnými podnetmi zvýši toleranciu bolesti: či už je to rozhovor, pozeranie filmu, fyzická aktivita, alebo dobré jedlo. Výskum ukazuje, že najhoršie je iba ležať a sústrediť sa na bolesť. Dôležité je tiež premýšľať o tom, čo vašu bolesť spúšťa a kedy odoznieva. Pokiaľ máte často pocit, že vám ide „vybuchnúť hlava“ zo všetkého, na čo musíte myslieť, bolesť hlavy je iba spôsob komunikácie vášho tela, že by ste mali znížiť nároky na seba. Zdravý životný štýl, techniky zvládania stresu a rozvinutý sociálny život sú najlepšou prevenciou chronických bolestí.

Zdroje:

Crombez, G., Viane, I., Eccleston, C., Devulder, J., & Goubert, L. (2012). Attention to pain and fear of pain in patients with chronic pain. Journal of Behavioral Medicine, 36(4), 371-378. Ehde, D., Dillworth, T., & Turner, J. (2014). Cognitive-behavioral therapy for individuals with chronic pain: Efficacy, innovations, and directions for research. American Psychologist, 69(2), 153-166. Rieder, C. (2015, March 10). Approche psychologique de la douleur chronique. Forum en psychologie de la santé et psychosomatique, Université de Fribourg. Lecture conducted from Clinique Bernoise Montana. Windt, D., Hay, E., Jellema, P., & Main, C. (2008). Psychosocial Interventions for Low Back Pain in Primary Care. Spine, 33(1), 81-89.
23. júna 2015
Mgr. Kristína Medalová
Čítať ďalej