Prečítajte si náš blog

Teória motivácie podľa Maslowa

Americký humanistický psychológ Abraham Harold Maslow sa do pamäte povojnových generácií dostal vďaka svojej teórii hierarchie potrieb (1943), ktoré nás motivujú k celému nášmu správaniu a konaniu. Maslow veril, že každý človek má predpoklady na to, aby dosiahol životného naplnenia, iba k tomu musí prekonať niekoľko prekážok v podobe naplnenia nižších potrieb. Oproti vtedajšiemu trendu, kedy sa psychologické teórie zaoberali skôr tým "zlým" v nás, to bola zaujímavá zmena a teórie nemohla zostať bez povšimnutia.

Maslow rozdelil potreby do pomyselnej pyramídy podľa toho, s akou intenzitou na nás potreby naliehajú. V nižších poschodiach sa nachádzajú potreby, ktoré sú dôležité pre naše individuálne aj spoločenské prežitie. Vyššie poschodia nie sú potrebné pre prežitie, ale prispievajú k dlhodobej spokojnosti a rozvíjajú náš osobnostný potenciál. Ústredným princípom tejto teórie je rast do vyšších sfér pomyselnej pyramídy iba za predpokladu uspokojenia nižších potrieb.

A o ktoré potreby vlastne ide? V stručnosti sa s nimi zoznámime:

Fyziologické potreby - jde o vôbec najzákladnejšie potreby, vďaka ktorých je človek nažive. Ide o potreby, ktoré zaisťujú udržanie rovnovážneho stavu nášho organizmu (tzv. homeostáza). Spadá sem potreba na jedenie, dýchanie, pohyb, spánok, rozmnožovanie, vylučovanie, alebo napríklad potreba zmyslovej stimulácie a odstraňovanie bolesti. Ak začne byť niektorá z potrieb neuspokojená, telo si veľmi rýchlo vyžiada našu pozornosť a úporne sa hlási o naplnenie danej potreby.

Bezpečie a istota - ďalšou silnou potrebou je vyhýbanie sa nebezpečenstvu, neznámym a ohrozujúcim podnetom. Naplnením tejto potreby je vyhľadanie istoty, spoľahlivosti a stability. Viditeľné je napĺňanie tejto potreby vo chvíli, keď zabezpečujeme svoje obydlie alebo uzatvárame poistky. Istotu vyhľadávame v otázkach svojho zdravia, zamestnania alebo rodiny.

Spolupatričnosť a láska - potreba, vďaka ktorej udržiavame príbuzenské, partnerské a priateľské vzťahy. Túžba po intimite, potreba niekam patriť, milovať a byť milovaný. Tu spadá tiež život v komunite ľudí, s ktorými nie sme len pre pocit istoty, ale práve pre pocit spolupatričnosti. Táto prostredná potreba chráni človeka pred samotou, depresiami a úzkosťou.

Uznanie a sebaúcta - táto potreba vychádza z túžby človeka byť uznaný okolím aj sám sebou. Mohlo by sa zdať, že uznávať sám seba je jednoduché, ale dosiahnuť ozajstnej sebaúcty môže byť dlhý životný proces. Práve preto sa táto potreba nachádza až takmer na vrchole pyramídy. Nie každému sa podarí túto potrebu naplniť.

Sebarealizácia - potreba rozvinúť svoj potenciál, svoje schopnosti a talent. Potreba osobnostného rastu, túžba po poznaní a estetických zážitkoch. Na najvyššom vrchole si Maslow predstavoval ešte potrebu prekročení seba čiže duchovný potrebu. Maslow definuje sebarealizované osoby ako tvorivé, spontánne, bez predsudkov, etické a nezávislé na vonkajších autoritách. Nie každý má predpoklady obstáť v potrebách sebarealizačného charakteru. Ak áno, prichádza napĺňanie týchto potrieb zvyčajne až po období stredného veku. Podľa Maslowa sa podarí uspokojiť svoje potreby rastu iba u 1 % ľudí.

Päticu potrieb rozdelil Maslow ešte na dve skupiny – na potreby nedostatkové a potreby rastové. Do nedostatkových patrí 1. až 4. skupina potrieb a dali by sa zhrnúť ako tie, vďaka ktorým si uchovávame fyzickú a psychickú pohodu. Do rastových potrieb patrí 5. skupina -sebarealizácia, tj. rozvoj potenciálu, túžba po poznaní, duchovnu a estetike. Rastové sa nazývajú preto, že nám dávajú možnosť presiahnuť sami seba.

To, akým spôsobom zaobchádzame s uvedomovaním a uspokojovaním svojich potrieb, je značné závislé na kultúre, v ktorej sa nachádzame. Tá môže niektoré potreby uprednostňovať a iné opomínať (napríklad konzumizmus -1- na úkor duchovna -5-).

Kritika teórie

Maslowova teória hierarchických potrieb býva niekedy spochybňovaná príkladmi, kedy je jedinec napriek svojim neuspokojenými fyziologickým potrebám schopný dosiahnuť pozoruhodných počinov. Ako príklad možno uviesť židovských hudobníkov v koncentračných táboroch, ktorí počas svojho strastiplného pobytu vytvorili nádherné orchestrálne diela a mali možnosť ich spolu s ostatnými väzňami realizovať priamo v táboroch. Podľa kritikov k týmto počinom z oblasti rastových potrieb dochádzalo bez naplnenia akejkoľvek potreby z radov nedostatkových. Čo značne borí hierarchickú teóriu. Našťastie aj pre tento príklad existuje vysvetlenie. Preto, aby človek mohol sebarealizačne tvoriť, nie je natoľko potrebná psychická a fyzická pohoda v daný moment, ale fakt, že si uspokojením základných nedostatkových potrieb jedinec prešiel v priebehu svojho života. Ak teda niekto prežije pokojné detstvo, nechýba mu základné zabezpečenie, láska rodičov a úcta okolia (poťažmo sebaúcta), získa potom predpoklady k úspešnému uspokojovaniu rastových potrieb. Môže potom nastať situácia, ktorá všetko dobré prevráti v katastrofu, ale nájdu sa (a našli sa) jedinci, ktorí rastú na úkor týmto udalostiam.

8 dôvodov, prečo je svet videohier lákavejší ako realita

Netreba zdôrazňovať, že popularita videohier, najmä u mladej generácie, je obrovská a neustále stúpa. Pre mnohých „nehráčov“ je však záhadou, čím je virtuálny svet hry taký atraktívny. V nasledujúcom článku si predstavíme 8 dôvodov, prečo sa cítime šťastnejší v hre ako v skutočnosti, ako hry odmeňujú mozog a ako tieto poznatky využiť v reálnom živote.

10 miliard $ Hodnota videoherného priemyslu v roku 1990 50 miliard $ Hodnota videoherného priemyslu v roku 2015 8 miliard $ Suma, ktorá sa ročne utratí za nákup predmetov, ktoré existujú iba vo videohre 10 000 hodín Čas, ktorý primerný mladý človek v hráčskej zemi strávi hraním videohier do 21 rokov 10 800 hodín Čas, ktorý strávi dieťa v USA v škole od 5. triedy do maturity v prípade stopercentnej dochádzky 22 hodín Čas, ktorý strávi hraním priemerný hráč Warcraftu za týždeň, čiže niečo ako práca na polovičný úväzok

1. V hre sa stávame lepšími

V hernom svete sme nielen úspešnejší v zmysle, že dokážeme viac, ale i motivovanejší urobiť niečo, čo má zmysel, inšpirovaní k spoločnej práci. Keď sa pohybujeme v hernom svete, mnoho z nás sa stáva lepšou verziou ich samých: tou, ktorá dokáže okamžite pomôcť, ktorá vydrží u problému tak dlho, ako je potrebné, ktorá sa zdvihne po neúspechu a skúsi to znovu. Keď nás stretne neúspech v skutočnom živote, často sa cítime skôr úzkostne, deprimovane, frustrovane či cynicky.

2. Možnosť tvrdo pracovať pre dosiahnutie cieľa

Ako veľmi inteligentné a civilizované bytosti sme nesmierne motivovaní riešením problémov a učením. Keď hráme hru, sme v skutočnosti šťastnejší, ak musíme tvrdo pracovať, než keď odpočívame. Ako ľudské bytosti sme optimalizovaní na náročnú zmysluplnú prácu a hráči sú ochotní pracovať neustále, ak dostanú vhodnú úlohu. V skutočnom svete je mnoho ľudí bez práce, ktorá by ich podobne naplňovala.

3. Epický význam

V hrách sa môžeme zúčastňovať na inšpiratívnom príbehum impozantných misiách a ľudských príbehoch planetárnych rozmerov, kým v realite obvykle riešime viac „pozemské“ a menej atraktívne problémy.

4. Smerovanie a možnosť šplhať sa hore

Hráči majú obvykle rôzne typy úloh (krátkodobé i dlhodobé ciele), na ktorých môžu pracovať súbežne, čím sa udrží hráčsky zápal. V hrách, naproti realite, je jednoduché vedieť, kam smerujem a čo chcem dosiahnuť. Neustále sa zlepšovať po veľmi malých kúskoch, pričom všetko smeruje ku konkrétnemu cieľu, s ktorým sa stotožňujeme.

5. Zvládnuteľnosť a pomoc druhých

Kedykoľvek vstúpite to väčšiny videohier, je tam množstvo postáv ochotných dôverovať vám pri vašej misii na záchranu sveta. Nejde o ľubovoľnú misiu, ale o takú, ktorá presne zodpovedá vašej dosiahnutej úrovni v hre. Tým pádom ste schopní ju zvládnuť. Nikdy nedostanete úlohu, ktorú nemôžete zvládnuť, ale úlohu, ktorá je na hranici vašich schopností, takže sa musíte veľmi snažiť. Vždy je niečo konkrétne a dôležité, čo je treba urobiť. A tiež kamkoľvek prídete, všade sú stovky ľudí pripravených spolupracovať s vami. V skutočnosti často musíme čeliť úlohám, na ktoré nemáme dostatočné schopnosti, alebo ktoré sú pre nás príliš ľahké.

6. Odmena úsilia a spätná väzba

Vždy, keď niečo urobíte, získáte body - i za samotný pokus. Netrestáte chyby, odmeňujete každý kúsok úsilia trochou zlata, trochou bodov apod. To všetko pôsobí ako injekcia motivácie. Naproti tomu v reálnom živote vám za uvarenie večere nikto 10 bodov nedá. Rovnako je dôležitá spätná väzba. Ak sa pozriete na niektoré aktuálne globálne problény, je veľmi ťažké sa z nich poučiť, pokiaľ nemožno spojiť akcie s dôsledkami. Znečistenie, globálne otepľovanie atď. sú dôsledy vzdialené v čase i priestore. Pokiaľ dokážete tieto veci ľuďom namodelovať, poskytnúť im veci, s ktorými môžu manipulovať a hrať sa a z ktorých dostanú spätnú väzbu, potom môžu nájsť ponaučenie.

7. Element neistoty

Známa odmena motivuje, ale čo hráča naozaj núti pokračovať, je element neistoty. Správna úroveň neistoty (taká, o ktorej si hráči nebudú istí, či ju získajú, alebo nie, t.j. 25%), povzbudzuje mozog. Pokiaľ niečo neočakávame úplne jasne, sme z toho nadšení. Chceme sa vrátiť a nájsť ďalšiu odmenu. Hry sú namodelované tak, aby sa optimálna úroveň neistoty zachovala – čo v realite nie je možné.

8. Pevná sociálna sieť

Existuje množstvo zaujímavých výskumov o tom, že ak si s niekým zahráme hru, máme ho radšej, dokonca i v prípade, že sme prehrali. Hry vyžadujú dôveru, že s nami druhý hráč strávi svoj čas, že bude hrať podľa pravidiel, bude ctiť rovnaký cieľ a dohrá s nami hru až do konca. Hráči si tak i vo virtuálnom svete budujú sociálne väzby, pričom v nehernej online realite to tak rýchlo nejde.

Ako tieto poznatky využiť v realite

Keďže videohry sa odohrávajú vo svete počítačov, existuje obrovské množstvo dát o hernom správaní. Čoraz viac vedcov začína toto správanie analyzovať a vymýšľať využitie objavených mechanizmov v reálnom živote. Na Univerzite v Bristole vo Veľkej Británií začali matematicky modelovať úrovne dopamínu (neurotransmiteru spojeného s učením a odmeňovaním) v mozgu, čo znamená možnosť predpovedať učenie a zvýšený záujem. To by sa dalo využiť v oblasti vzdelávania tak, že v bode, keď je človek pripravený na učenie, posilníme nový nervový spoj odmenou. Ciele s postupným odmeňovaním sa využívajú i v kognitívne-behaviorálnej terapií. Využutie herných prvkov v neherných prostrediach sa označuje ako gamifikácia a má rastúcu popularitu v obchodnom sektore, ale i motivácií k zdravšiemu životnému štýlu.

„Svet bez ropy“

Jane McGonigal vytvorila v roku 2007 hru „Svet bez ropy“. Jedná sa o online hru, kde sa snažíte prežiť nedostatok ropy. V hre je dostatok online obsahu, aby bolo uveriteľné, že to nie je len fikcia: žijete svoj skutočný život, akoby ľuďom naozaj ropa dochádzala. Pripojíte sa do hry, zaregistrujete, udáte bydlisko a dostanete videá s aktuálnymi správami, dátové zdroje, ktoré vám presne ukazujú, koľko ropa stojí, čo sa nedá dostať, ako sú ovplyvnené zásoby potravín, doprava, či sú zavrené školy, či dochádza k výtržnostiam atď. Hráči majú prísť na to, ako by žili, keby to bola skutočnosť a potom sú požiadaní, aby o tom napísali komentár, zaslali videá či fotky. Prvých 1700 hráčov bolo sledovaných tri roky. Tým, že boli ľudia vtiahnutí do epického dobrodružstva „dochádza nám ropa“, sa z toho stal úžasný príbeh a dobrodružstvo. Okrem toho si však väčšina hráčov uchovala návyky, ktoré si v tejto hre vytvorila. Schopnosť hier modelovať situácie reálneho života, odmeňovať náš mozog riešením zložitých problémov a robiť z nás lepších ľudí má veľký potenciál a pravdepodobne ho budeme využívať čoraz viac.

Zdroje:

www.ted.com/talks/tom_chatfield_7_ways_games_reward_the_brain www.ted.com/talks/jane_mcgonigal_gaming_can_make_a_better_world