Články na téma inteligencia

Osem druhov inteligencie podľa Gardnera

Americký psychológ Howard Gardner už v roku 1983 spochybnil tradičné poňatie inteligencie. Tvrdil, že logicko-matematická a jazyková inteligencia sú príliš zdôrazňované, čo sa odráža aj v učebných osnovách škôl. Ako alternatívu ponúkol multidimenzionálnu teóriu, ktorá popisuje osem nezávislých druhov inteligencie. Tie môžu vzájomne spolupracovať a vytvárať inteligentné správanie. Hoci väčšina jedincov dokáže do určitej miery využívať všetky druhy inteligencie, pre každého existuje jedinečná kombinácia jej relatívne slabších a silnejších druhov. V Gardnerovom modeli nehovoríme o danosti, ale o potenciáli pre rozvoj.

Námorník je inteligentný inak ako krasokorčuliar alebo matematik

Obvyklé IQ testy vedia čiastočne predpovedať prospech na vysokej škole, ale neskorší úspech v práci a pri rozvíjaní kariéry predvídať nedokážu. Gardner tvrdil, že rozmanitosť rolí dospelých jedincov naprieč kultúrami nemožno vysvetliť jediným typom inteligencie. Námorník, ktorý vie navigovať podľa hviezd, krasokorčuliar, ktorý zvládne trojitého Axela a charizmatický vodca, ktorý dokáže motivovať davy svojich stúpencov nie sú podľa neho inteligentní menej, ako vedec, matematik alebo techník. Sú inteligentní inak.

Osem inteligencií

Lingvistická inteligencia (zaobchádzanie s jazykom, čítanie, písanie, chápanie obsahu)

Logicko-matematická inteligencia (riešenie matematických problémov, hľadanie dôkazov, schopnosť abstraktného myslenia)

Priestorová inteligencia (schopnosť vytvárať trojrozmerné predstavy, pohybovať s nimi a otáčať ich, čítanie mapy, ukladanie batožiny do kufra tak, aby sa tam zmestili)

Hudobná inteligencia (schopnosť zaobchádzať so zvukom, rytmom, spievanie, hranie, skladanie hudby)

Telesne-kinestetická inteligencia (schopnosť využívať všetky časti tela pri riešení problémov alebo vytváraní produktov, ovládať hrubú a jemnú motoriku, manipulovať s predmetmi, tanečník, basketbalista, vojak)

Interpersonálna inteligencia (schopnosť chápať správanie, motiváciu a emócie druhých ľudí)

Intrapersonálna inteligencia (schopnosť rozlišovať vlastné pocity, zámery a motívy)

Prírodovedná inteligencia (schopnosť rozlišovať rôzne druhy fauny a flóry, rozumieť usporiadaniu prírody a využívať ju napríklad pri botanike, poľnohospodárstve alebo varení).

Kritika teórie

Gardner pre svoju multidimenzionálnu teóriu hľadal rôzne zdroje dôkazov (napr. že poškodenie určitej časti mozgu zničí súvisejúce inteligentné správanie; že v tejto oblasti existujú mimoriadne nadaní jedinci; že sú vymedzené stupne vedúce od začiatočníka k majstrovi; že dokážeme určiť, ktoré operácie sú základom tohto inteligentného správania). Kritici teórie ale namietajú, že Gardner definíciu slova "inteligencie" nerozširuje, skôr ho len používa tam, kde iní ľudia hovoria o "schopnosti" alebo "nadaní". Navyše neexistuje vedecky overený postup, ako jednotlivé druhy inteligencie spoľahlivým spôsobom merať. A nakoniec, podľa niektorých kritikov "tá jedna" inteligencia určuje, ako veľmi náš potenciál vieme využiť.

V čom pre nás môže byť teória užitočná

Teória ôsmich inteligencií je užitočná pri objavovaní nadaní u seba i u ľudí vo vašom okolí. Vďaka širšiemu poňatiu Gardnera možno tak i schopnosť dieťaťa úsporne si naskladať veci do ruksaku oceniť ako prejav inteligencie. Alebo zmeniť pohľad na kolegyňu, ktorá v písomnom prejave robí gramatické chyby, na druhú stranu však vždy vycíti, keď potrebujete pomoc alebo podporu. Všeobecne je lepšie zamerať sa na rozvoj nadania a silných stránok než na dorovnávanie toho, čo vám nejde. Skúste v zozname nájsť svoje tri alebo štyri dominantné inteligencie a zamyslieť sa, nakoľko ich vo vašom živote využívate a na čo by sa vám (alebo okoliu) ešte mohli hodiť.

Zdroje:

Gardner, H. (1983). Frames of mind. The theory of multiple intelligences. New York: Basic Books. České vydání (1999). Dimenze myšlení. Praha: Portál.

Gardner, H. (1993b). Multiple intelligences: the theory in practice. New York: Basic Books.

Nolen-Hoeksema, S., Frederickson, B. L., Loftus, G.R. & Wagenaar, W. A. (2012). Psychologie Atkinsonové a Hilgarda. Praha: Portál.

Reisberg, D. (Ed). (2013). The Oxford Handbook of Cognitive Psychology. Oxford University Press.

Sternberg, R. J. (2009). Kognitivní psychologie. Praha: Portál.

Preceňujeme vrodenosť inteligencie?

IQ testy a podobné merania nám často nútia predstavu inteligencie ako niečoho vrodeného a nemenného. Čo keď je to ale úplne inak - a chytrí môžeme byť všetci?

Matematika vie preukázať, že existujú minimálne dva druhy nekonečna: spočítateľne a nespočítateľné. To nespočítateľné je väčšie ako to spočítateľné - laicky môže pripomínať "nekonečne nekonečno" položených vedľa seba. Aj inteligencia ktoréhokoľvek človeka sa môže správať podobne ako to menšie, spočítateľné nekonečno: byť síce nejako limitovaná - ale zároveň potenciálne nekonečná. Hlúpi ľudia neexistujú!

Niektoré teórie počítajú s tým, že je inteligencia do veľkej miery (napríklad 80%) "vrodená" alebo "dedičná". Čo to ale znamená? V praxi celkom málo. Dedičnosť sa totiž neprejavuje vo vákuu - ale v prostredí (a v kontexte výchovy). A kto je v jednom prostredí "vrodene hlúpy", môže byť v inom "vrodene chytrý".

Ako je to možné? Predstavte si, že vám na záhrade vyrastú krásne ruže. Sú tie krásne kvety dane geneticky, alebo prostredím? Ak by oboje fungovalo oddelene, mohli by ste to jednoducho otestovať. Zasadili by ste vedľa ruží kaktus, ktorý by na jar splesnivel prípadne vydržal do jesene a zamrzol. Totožné prostredie s odlišným výsledkom - takže rozdiel musí tkvieť v génoch, povedali by ste si.

Prirodzene sa jedná o nezmysel. Ak by ste miesto záhradky na Vysočine pokus zopakovali v subtrópoch, najskôr by ste skončili s presne opačným výsledkom: nádherne rozkvitnutým kaktusom a uschnutými ružami. Nejde totiž ani o samotné gény, ani o samotné prostredie (a výchovu), ale o kombináciu oboch.

Aj najlepšou starostlivosťou o rastlinu by ste v nevhodnom prostredí dosiahli len čiastočného zlepšenia. Podobne nekonečné sedenia na kurzoch a u IQ boosterov neurobia z hlupáka génia - pokiaľ nezistia, čo ho brzdí. V kontexte našej civilizácie to zrejme nebude nedostatok vody, živín alebo tepla - ale skôr deštruktívne procesy vo vnútri, v tele, mozgu a štýlu premýšľania každého človeka.

Jedným z najzásadnejších je stres - a s ním spojená telesná aktivácia vhodná pre boj alebo útek, ale nevhodná pre intelektuálne výkony. Stres vedie k množstvu fyziologických procesov, ktoré okrem iného odkrvia mozog a stimulujú aktiváciu tých nervových centier, ktoré sú určené pre okamžitú reakciu. Prevládnu reflexívne reakcie, impulzivita, emócie - zatiaľ čo prefrontálné časti mozgovej kôry, ktoré sú zásadné pre typicky ľudské schopnosti, sa utlmia.

Rolu stresu v bežnom živote dobre ilustruje Porgesova polyvagálna teória - teória o troch rôznych reakciách na stres, ktoré súvisia s činnosťou blúdivého nervu (nervus vagus - preto tiež polyvagálna). Za pokojného stavu vysiela nervus vagus do útrob signály, že je všetko v poriadku; človek dobre vníma svoje okolie, cíti sa pohodlne a všetko v tele pracuje, ako má.

V prípade zvýšenia stresu nad určitú úroveň, ktorú človek nezvláda, sa človek (pozvoľne) "prepne" do evolučne staršieho módu - a reaguje činností sympatika. Telo skrátka v priebehu pár sto rokov civilizácie nestačilo naučiť, že väčšina súčasných stresorov a hrozieb vyžaduje úplne iný spôsob reakcie, než aké sme získali v priebehu miliónov rokov evolúcie. Spomalí sa trávenie, zrýchli dych a tep, zvýši potenie - a človek sa všetkými dostupnými prostriedkami pripraví na fyzickú aktivitu potrebnú k boju alebo úteku.

Ak následne zistí, že nepomôže ani boj alebo útek, "prepadne sa" do historicky najstaršieho štádia - a znehybnie. Ak nie je možné utiecť ani zvíťaziť, posledné, čo zostáva, je znehybnieť a dúfať, že hrozba prejde. V tomto ani predchádzajúcom stave samozrejme zďaleka nehrá na prvom mieste rozum a intelektuálne a sociálne schopnosti sú obmedzené.

Podstatná časť ľudskej hlúposti v konkrétnom momente tak nevychádza z nejakého abstraktného "nedostatku IQ" - ale z obmedzenej schopnosti svoju múdrosť využiť. Zásadnú úlohu v tom zohráva náchylnosť k stresu. Miera, do akej je človek dlhodobo v pokoji - a do akej má 24/7 telo napnuté na prasknutie, aby stihol a zvládol všetko, čo po ňom niekto (alebo on sám) chce. Vyplývajúce posolstvo je celkom banálne: upokojte sa - a zmúdriete.

Feuerstein: psychológ, ktorý zmenil pohľad na ľudskú inteligenciu

Možno už ste sa niekedy stretli s pojmom "inštrumentálne obohacovanie". Názov môže pôsobiť komplikovane a evokovať nejakú nesmierne zložitú teóriu. V skutočnosti ide ale o ľahko uchopiteľnú metódu - jej cieľom je učenie, ktoré zďaleka nevyzerá tak, ako ho poznáme z bežných školských lavíc.

Tvorcom inštrumentálneho obohacovanie je Reuven Feuerstein, významná osobnosť psychológie 20. storočia. Už ako žiak Jeana Piageta (taktiež svetoznámeho psychológa) prišiel s teóriou, ktorá zmenila pohľad na vnímanie ľudskej inteligencie. Na rozdiel od svojho učiteľa Feuerstein totiž zastával myšlienku, že ľudská inteligencia nie je len samovoľne dozrievajúci proces, ale že ju možno počas života kultivovať a zdokonaľovať. Dokonca tvrdil, že zušľachťovanie je podmienkou jej ideálneho vývoja.

Feuersteinov život bol sám o sebe veľmi pestrý. Narodil sa roku 1921 do chudobnej židovskej rodiny v Rumunsku. Koncom druhej svetovej vojny emigroval do dnešného Izraela, kde okrem iného pomáhal zachráneným z holokaustu a židovským imigrantom z celého sveta. Práve tam si všimol, že kognitívny výkon traumatizovaných ľudí je nižší - a že títo ľudia pôsobia, ako by mali nižšiu inteligenciu. Pri detailnejšej práci s týmito ľuďmi ale Feuerstein zistil, že nedošlo k zníženiu ich intelektu, ale iba k dočasnému zablokovaniu kognitívnych funkcií spôsobených hroznými zážitkami.

Pri svojich ďalších štúdiách v Ženeve a Sorbone potom Feuerstein prišiel na to, že niektoré deti zlyhávajú v školskej výučbe, ale v mimoškolskom prostredí (napríklad v záujmovom krúžku) sa prejavujú ako bystré a nadané. Kľúčovým problémom takýchto detí je podľa Feuerstein kognitívny deficit - nenaučili sa myslieť v širších súvislostiach.

Značnú časť svojho života zasvätil Feuerstein vývoji metód, ktorými sa dá prebudiť potenciál ľudskej inteligencie. Tieto metódy nazval súhrnne "inštrumentálnym obohacovaním". Ide o konkrétne a vopred navrhnuté postupy rozvoja inteligencie. Nemožno však povedať, že by týmto metóda získala nejaký ťažkopádny charakter. Stále totiž sleduje jeden cieľ - plynulý a prirodzený proces učenia.

Medzi čiastkové základy jeho metódy patrí: sprostredkované učenie, dôraz na vhodné prostredie a kognitívne mapovanie. O čo ide?

Sprostredkované učenie

Čo robí metódu inštrumentálneho obohacovania toľko prínosnou, to je interakcia medzi žiakom a učiteľom (sprostredkovateľom). Učiteľ je aktívny a sprevádza žiaka k správnemu splneniu úlohy - napríklad zodpovedanie otázky. Citlivo volia jednotlivé kroky, ktorými povzbudzujú žiakovu túžbu po poznaní. Zároveň si overuje, či žiak všetkému plne rozumie.

Vytvorenie vhodného prostredia

Pre kognitívny rast je podľa Feuerstein potrebné dodržať tieto zásadné podmienky:

Zabezpečiť také prostredie, v ktorom má každý jedinec šancu dosiahnuť úspech, Stimulovať primeraný a pozitívny stres - úloha nesmie byť ani veľmi ťažká ani veľmi ľahká, Zmapovať oblasti, ktoré dieťa ešte neovláda a postupne ich včleniť do už osvojených vedomostí a zručností.

V skratke možno toto pravidlo charakterizovať ako "odovzdávanie učiva takým spôsobom, ktorý zodpovedá potrebám konkrétneho jedinca."

Kognitívne mapovanie

Feuersteinovo poňatie kognitívnej mapy slúži na analýzu úloh, s ktorými žiak pracuje. Výhodou zmapovania kognitívnych prvkov je zameranie výučby takým smerom, ktorý stimuluje žiakov rast. Postupnými krokmi pripravuje žiaka na zvládanie náročnejších úloh tak, aby nevznikal stres spojený s narážaním na ťažko prekonateľné prekážky.

Ktoré oblasti úlohy kognitívne mapa sleduje? Predovšetkým úroveň zložitosti zadania a mieru zdatnosti, ktorá je pre zvládnutie úlohy potrebná. Ďalej sa zameriava na modalitu, v ktorej je úloha riešená (či je slovná, numerická alebo napríklad obrázková) alebo myšlienkové operácie (poznávanie objektov, triedenie alebo logické vyvodzovanie vzťahov). Nástroj tiež napríklad mapuje, nakoľko je úloha abstraktná či konkrétna.

Metódu inštrumentálneho obohacovania možno použiť už u 8 ročných detí, pričom horná veková hranica nie je stanovená. Výhodou metódy je jej široké využitie - je určená nielen deťom s poruchami učenia a správania, ale aj psychiatrickým pacientom alebo seniorom. Určite sa ale hodí aj ľuďom, ktorých práca je kognitívno náročná alebo tým, ktorí radi skúšajú alternatívne cesty osobného rozvoja.

Umelá inteligencia – Môže sa počítač vyrovnať ľudskému mozgu?

Vznik kognitívnej psychológie v 60. rokoch bol do veľkej miery podnietený pokrokmi v rozvoji počítačov. „Počítačová metafora“ poukazovala na podobnosť fungovania poznávacích procesov u počítačov a ľudského mozgu. Dnes sa zdôrazňujú skôr ich odlišnosti: mozog a počítače fungujú na rozdielnych princípoch, rovnako ako nemožno porovnávať lietadlá s vtáčími krídlami. Vedci však neustále pracujú na vývoji umelej inteligencie, teda inteligentného správania produkovaného počítačmi či počítačovými softvérmi.

Umelá inteligencia - kde je hranica medzi robotom a človekom?

Pokiaľ by ľudský pozorovateľ nedokázal rozoznať, či komunikuje s človekom, alebo robotom, môžeme hovoriť o umelej inteligencii. Tak premýšľal v roku 1950 britský matematik Alan Turing. Aby svoju teóriu aplikoval v praxi, vyvinul Turing test: vyšetrovateľ si píše s dvomi osobami – jednou z nich je živý človek, druhou počítač – a pokúša sa určiť, kto je kto. Cieľom počítača je vystupovať ako človek. Pokiaľ by sa mu podarilo vyšetrovateľa zmiasť aspoň na tretinu času v priebehu 5-minútovej konverzácie, prešiel by Turingovým testom. V roku 2014 sa na webe BBC objavila správa, že program „Eugene Goostman“ (imaginárny 13-ročný ukrajinský chlapec) testom prešiel. Mnohí experti však experiment spochybňujú.

Prečo v niektorých oblastiach umelá inteligencia víťazí nad ľudskou?

Procesmi evolúcie sa v mozgu rozvinuli tie schopnosti, ktoré sú dôležité pre prežitie. Jednou z najvýznamnejších je pripravenosť pružne reagovať na okolné prostredie. Schopnosť počítačov vykonávať nespočetné repetitívne operácie, či zhromažďovať miliardy štatistických dát, je pre prežitie človeka oproti iným funkciám nepodstatná, a tak sa u neho nerozvinula.

V ktorých oblastiach sa umelá inteligencia snaží priblížiť človeku?

Získavanie a spracovávanie informácií

Človek získava prostredníctvom zmyslových vnemov obrovské množstvo nových informácií. Už ako deti sa naučíme rozoznávať, čo vidíme na obrázku, čo počujeme. Sme schopní „dekódovať“ text písaný rukou. V tejto oblasti urobili i počítače veľký pokrok: v roku 2012 ukázal tím Googlu počítaču milióny obrázkov. Počítač sa analyzovaním obrovského množstva dát naučil objekty rozoznávať a kategorizovať. Facebook v roku 2014 prišiel s algoritmom DeepFace, ktorý dokáže rozoznať ľudskú tvár v 97% prípadov. Novšie generácie iPhonov majú Siri – inteligentnú osobnú asistentku, ktorá vie rozpoznávať hlas, vyhľadať informácie, ktoré potrebujete a riešiť množstvo ďalších úloh. Pre počítače je však zatiaľ ťažké určiť, čo zo záplavy informácií, ktoré vyhľadá, je dôležité a aké závery z toho vyplývajú (napr. písanie reportáží, výskum).

Riešenie neštrukturovaných problémov

Počítač rieši problémy pomocou schopností, ktoré do neho „vložia“ ľudskí programátori. To je možné, pokiaľ sú problémy jasne vymedzené a existujú určité pravidlá či postupy, ako ich riešiť. Ťažšie je to v prípade, ak sa jedná o problém nepredvídateľný. Schopnosť človeka riešiť problémy je rozvinutá i vďaka schopnosti využívať kontext. Ľudský mozog má, na rozdiel od počítača, autobiografickú pamäť, ktorá obsahuje naše poznatky, vzťahy, spomienky a zážitky. Tie nám umožňujú „domyslieť si“ zmysel v nejednoznačných situáciach. Pokiaľ si napríklad prečítame vetu s mnohovýznamovým slovom, podľa kontextu si dokážeme odvodiť správny význam slova. U počítačov je táto schopnosť vo vývoji.

Nerutinná manuálna práca, pohyb v priestore

Vykonávanie komplexných úloh v 3-D priestore (upratovanie, varenie, riadenie auta, až po robenie manikúry) vyžaduje súhru viacerých mozgových centier. Tieto úlohy, ktoré sa človek naučí pomerne jednoducho, sú stále pre stroje veľkou výzvou. Napr. robot v preplnenom supermarkete sa nedokáže nakupujúcim vyhýbať dostatočne rýchlo. Zdá sa, že roboty ešte nejaký čas nebudú konkurovať ľudským futbalovým hráčom. Čo sa však týka riadenia, Google neustále robí pokroky vo vývoji samoriadiaceho auta.

„Ľudskosť“

Byť vrelý, empatický, rozosmiať druhých je niečo, čo ľudia stále robia lepšie ako roboty. Naša ľudskosť je daná tým, že máme emócie a potreby. Dnes už existujú stroje, ktoré dokážu emócie podľa postavenia svalov v tvári dekódovať a tiež ich vyjadrovať, je to však iba mechanizmus. Ďalšími aspektmi ľudskosti sú intuícia, kreativita, sedliacky rozum, starostlivosť o druhých, empatia. Otázkou je, či môžu byť roboty „ľudské“, kým nemajú vedomie, a tak i pocity a potreby.

Vedomie

Fenomén vedomia je stále nezodpovedanou otázkou nielen u robotov, ale i u človeka. Niektorí vedci si myslia, že základom pre vedomie je „mentálny život“. Aby robot mohol viesť mentálny život, musel by byť schopný pracovať so zmyslovými vnemami (napr. predstava psa) aj v ich neprítomnosti. Vedomie je asi najväčšou výzvou umelej inteligencie.

Americký filozof John Searle vysvetľuje, že počítače pracujú so symbolmi, ale nerozumejú ich významu. Pokiaľ by niekto chcel komunikovať s počítačom po čínsky, predloží mu čínske znaky, počítač ich vo svojom programe spracuje a odpovie opäť v čínskych znakoch. Táto osoba by si mohla myslieť, že počítač je mysliaca bytosť. V skutočnosti ale iba pracuje so znakmi spôsobom, ktorý ho niekto naučil. Vôbec netuší, čo je obsahom konverzácie. Kým teda počítač neporozumie operáciam, ktoré vykonáva, nemôže sa porovnávať s človekom.

Vývoju nových technológií v oblasti umelej inteligencie sa intenzívne venujú firmy ako Google, Facebook, Amazon či Baidu. Mnoho ľudí má strach, že umelá inteligenica dospeje až k tomu, že stroje budú samostatne myslieť a konať a ovládnu ľudstvo. Zatiaľ sa však javí ako opodstatnenejšia obava, že nás inteligentné stroje nahradia i na našich kvalifikovaných pracovných pozíciach. Záujemcom o hlbšie porozumenie problematike odporúčam prečítať si odkazy uvedené nižšie.

Zdroje:

http://www.economist.com/news/briefing/21650526-artificial-intelligence-scares-peopleexcessively-so-rise-machines http://www.ceskatelevize.cz/specialy/hydepark-civilizace/25.5.2013/ https://www.ted.com/talks/john_searle_our_shared_condition_consciousness

Zvyšuje počúvanie klasickej hudby inteligenciu?

Tak ako je tomu u mnohých mýtov, aj tzv. Mozartov efekt má reálny podklad vo vedeckých výsledkoch a mýtus z neho robí až následná chybná interpretácia.

Bolo to v roku 1993, kedy prestížny vedecký časopis Nature publikoval výskum Dr. Rauschera a jeho kolegov, v ktorom zistili, že 10 minútové počúvanie Mozartovej klavírnej sonáty K448 vedie k nárastu skóre v časti Standford-Binetoveho inteligenčného testu. Účastníci výskumu nevyplňovali celý test, ale len jednu časť, ktorá meria schopnosť vizuálno-priestorového usudzovania. Výkon tých, ktorí počúvali sonátu bol vyšší v prepočte na IQ skóre o 8-9 bodov, zatiaľ čo ostatní účastníci, ktorí sedeli v tichu alebo počúvali relaxačné inštrukcie nezaznamenali nárast.

Správa to bola atraktívna, pretože zdanlivo riešila dôležitý sociálny a ekonomický problém: ako zaručiť vysokú inteligenciu svojich potomkov. Našla si preto svoju cestu aj do popularizačných médií, kde už ale kolovala jej trochu fantastickejšia verzia: "Počúvanie Mozartovej hudby zvyšuje inteligenciu", alebo tiež že keď dieťa počúva akúkoľvek klasickú hudbu v ranom veku, bude neskôr inteligentnejšie a vôbec, osobnostne zrelšie. V americkom štáte Georgia dokonca uzákonili, že každá nová matka dostane CD s klasickou hudbou, na Floride musela v jasliach znieť klasická hudba každý deň.

Problém je ale v tom, že pozitívny efekt klavírnej sonáty na výkon v teste bol v spomínanom výskume len dočasný a tiež v tom, že nie je možné výsledok jednej úlohy interpretovať ako zvýšenie celkového intelektového nadania. V neposlednom rade sa vo výskume hovorí o jedinej klavírnej Sonáte, nevieme aký efekt by malo počúvanie inej sonáty od Mozarta, alebo možno od iného skladateľa, alebo inej hudobnej formy s použitím iných nástrojov ako je klavír a podobne.

Mozartov efekt nezachvátil ale len laickú verejnosť. Okrem autorov pôvodného výskumu sa o vzťah hudby a vizuálno-priestorových schopnosti začalo zaujímať viac odborníkov. Replikácie pôvodného výskumu priniesli zmiešané výsledky - niektoré pôvodné výsledky potvrdili, ale väčšina nie. Iní autori pozorovali tiež pozitívny vplyv Schubertovej hudby alebo hovoreného slova na vizuálno-špeciálnych funkcií, iní nenašli zmenu v úlohe po počúvaní akejkoľvek hudby alebo ticha či slová. Veľká štatistická analýza týchto štúdií uzatvára, že ak sa efekt našiel, bol zanedbateľný. Otázkou či dlhodobé počúvanie klasickej hudby zvyšuje celkové IQ aj na niekoľko rokov, sa nikto nezaoberal, pretože na to nebol dôvod. Neexistuje teda žiadny dôkaz, aby počúvanie klasickej hudby zvyšovalo inteligenciu.

Jedna skupina odborníkov sa domnieva, že priaznivý efekt Mozartovej sonáty mohli niektorí výskumníci pozorovať preto, že hudba ako taká vedie k zvýšeniu celkového nabudeniu organizmu, čo má nepriamy pozitívny efekt na výkon v akýchkoľvek kognitívnych úlohách, aj to ale len dočasný. Optimistickejší odborníci usudzujú, že spracovanie hudby a vizuálno-priestorových schopnosti využívajú v mozgu tie isté štruktúry, a preto sú vzájomne prepojené.

Dobrou správou pre milovníkov akejkoľvek hudby je, že ľudia, ktorí hrajú na hudobný nástroj, dosahujú lepšie výsledky v testoch slovnej pamäti, majú lepšiu výslovnosť v cudzom jazyku, ktorý sa učí, a tiež lepšie exekutívne funkcie. Hra na hudobný nástroj teda môže poslúžiť ako účinný kognitívny tréning.

Einsteinov mozog

Albert Einstein zomrel r. 1955 v Princetone (New Jersey, USA) na výduť aorty. Bolo mu 76 rokov.

Niektorí tvrdia, že Einstein daroval v poslednej vôli svoj mozog na vedecké účely, iní hovoria, že povolenie na to dal Eisteinův syn s podmienkou, že závery skúmania budú publikované v odborných časopisoch.

Avšak, Eisnteinův mozog bol sedem a pol hodiny po jeho smrti vyňatý z tela. Pitvu na Princetonskej univerzite vykonával dr. Thomas Stoltz Harvey. Ten mozog vyňal, zvážil a odniesol ho do laboratória Pensylvánskej univerzity. Tam Einsteinov mozog odfotografoval z mnohých uhlov, rozkrájali na 240 malých kúskov, a ďalších 2000 tenkých plátkov, z ktorých niektoré si ponechal a ďalšie odovzdal vedúcim patológom. Až po 20 rokoch novinár Steven Levy odhalil malé tajomstvo patológov.

Čo sme sa dozvedeli z tohto geniálneho mozgu?

Vedecké výskumy zistili, že Eisteinova genialita nespočívala v neobvyklej veľkosti mozgu, ktorý vážil 1230g (priemerná váha ľudského mozgu je 1300 - 1400 g). Nebol teda veľký, zato bol ale mimoriadne komplikovaný a mal neobvyklú anatómiu.

Einstein mal nadpriemerný počet gliových buniek, ktoré sú zodpovedné za podporu a výživu neurónov. To mohlo byť spôsobené neobvykle vysokú mozgovú aktivitou, pretože mozog výživu jednoducho potreboval. Avšak tento rozdiel bol štatisticky významný v ľavom parietálnom laloku, ktorý je súčasťou asociačných oblastí mozgovej kôry, ktoré sú zodpovedné za inkorporácui a syntézu informácií z mnohých iných mozgových oblastí.

Jeho mozog mal tenšiu kôru, však s vyššiu hustotu neurónov.

Corpus callosum, ktoré zodpovedá za komunikáciu medzi oboma hemisférami, bolo o 20% širší a obsahovalo teda viac neurónových spojení, než u bežnej populácie. To mohlo viesť k lepšej komunikácii medzi oboma hemisférami.

Fotografie mozgu ukazujú zväčšenú Sylviovu ryhu (ktorá rozdeľuje parietálný lalok na dve časti), ale zároveň aj to, že jej časť chýbala. Teoreticky to mohlo spôsobiť rýchlejší prenos informácií medzi neurónmi tejto oblasti.

Spodná oblasť temenného laloku v oboch hemisférach bola oproti priemeru o 15% väčšia. Táto oblasť je dôležitá pre vizuálne a priestorové myslenie, matematické úvahy a trojdimenzionálne predstavy.

Celý Einsteinov život bol podobne ako jeho mozog neobvyklý. Pri vedeckom skúmaní jeho mozgu boli zistené isté anatomicko-štrukturálne zvláštnosti, ktoré mohli byť dôsledkom jeho geniality, však tiež dôsledkom niektorých udalostí jeho života (osobnostné charakteristiky, stretnutie s Milevou, štúdium matematiky s rozvinutejším intelektom, apod.) A pomalšie pracovné tempo.

Vedeckým skúmaním tiež prešli mozgy niektorých ďalších géniovi a slávnych osobností. Ale o tom zasa niekedy nabudúce.

Zdroje: Wiki

Wikipedia conVERTER: fyzici osobnosti.ca: Albert Einstein Wikipedia: Einsteinův mozek Einsteinův mozek pod lupou DeenaMedia WiseGeek: Jak se liší Einsteinův mozek od normálního

Deti a dospievajúci

" Je úžasné, čo deti dokážu, keď im k tomu dáme príležitosť. "

– Linda Dobson

Deti sú z vývojového hľadiska najrozlíšenejšou skupinou populácie. Počas celkom krátkej doby, v rozmedzí 0-15 rokov dochádza k porovnaniu s ostatnými životnými dekádami, k pomerne prudkému a zásadnému vývoju jedinca. Aký tento vývoj je, určuje potom celý jeho ďalší život. Veková hranica, kedy sme a nie sme ešte deťmi nie je daná vekom 15 rokov, to je skôr stanovené pre ľahšiu orientáciu. 15-tý rok je v našom štáte hranica daná zákonom, kedy začína trestne právna zodpovednosť. Dospievajúci dostávajú tento rok občianský preukaz. Táto pomyselná hranica dospelosti je však stanovená umelo. V dnešnej dobe dospievajúci dozrievajú celkovo pomerne neskôr, ako tomu bolo napríklad pred sto a viac rokmi. Vďaka lepšej výžive síce fyzicky dozrievajú skôr, než predtým :-) ale psychosociálna dospelosť sa naproti tomu posúva vekovo vyššie. Deti sú tak dlhšie deťmi. Aby sme nekrivdili mládeži, dospievajúcim trvá dlhšie, než sú schopní sa úplne postaviť na vlastné nohy. Hovorí sa, že nie sú ani deťmi, ale ani ešte dospelými.

Oproti tomu, v dnešnej dobe toľko bohatej na podnety, informácie a výdobytky modernej techniky, dôrazu kladenému na výkon, sú dnešné deti akosi "inteligentnejšie", ako tomu v porovnaní v rovnakom veku u skoršie narodených generáciách. Odborné štúdie poukazujú na lepšie výkony dnešných detí v inteligenčných testoch, než tomu bolo povedzme o 40 rokov skôr, preto sa inteligenčné a iné testy neustále vyvíjajú a prispôsobujú sa požiadavkám modernej doby. Možno, a to je celkom škoda, je tento trend priaznivejšie na úkor vývoja iných dôležitých vlastností osobnosti, ako sú napríklad emocionálne a morálny vývoj, a iné, než materiálne hodnoty.

Avšak, využime dnešnú dobu a možnosti, ktoré máme a venujme sa teraz výkonom v poznávacích, teda kognitívnych oblastiach.

Postavte vedľa seba 3 ročné dieťa a 7 ročné dieťa. Oboje spadajú do kategórie deti, ale všetci vidíme, ako výrazný kognitívneho posunu počas 5 rokov dieťa dosiahlo. Vývoj kognitívnych schopností u detí je veľmi zložitý a má svoje zákonité etapy. Záujemcov o túto problematiku odkazujeme buď na odbornú literatúru, či tejto téme budeme sa venovať na tomto webe inokedy.

Zhodnotíme aký je stav dnešného slovenského školstva, oproti minulosti sa tu objavilo vo vzdelávaní detí mnoho nového. Avšak nie je to prioritný resort, a preto je v školstve stále málo peňazí na to, aby boli všetci učitelia ďalej odborne a moderne vzdelávali s ohľadom na vývoj moderných vzdelávacích metód, a mnoho mladých učiteľov svoj odbor opúšťa, aby našli lepšie platené miesto. Je teda otázkou, či je vo všetkých školách dostatok priestoru vyhovieť individuálnym kognitívnym nárokom a požiadavkám všetkých žiakov a študentov. Ak neberieme do úvahy špecializované školy, zamerané na rozvoj toho či onoho talentu (školy s rozšírenou výučbou cudzieho jazyka., Tvorivých či matematicko-logických zručností), často súkromného zameranie, je tu stále veľké množstvo škôl štátnych.

Vďaka značnému skvalitneniu stravy v posledných desaťročiach, dostáva mozog našich detí väčší prísun vitamínov a látok potrebných pre optimálny rozvoj vrodených dispozícií a schopností, vrátane tých mentálnych. Otázkou ale je, nakoľko majú deti a dospievajúci v škole možnosť tieto dispozície optimálne rozvinúť.

" Ak nevieš, naučíme ťa, ak nemôžeš, pomôžeme ti, ak nechceš, nepotrebujeme ťa. "

– Jan Werich

Trendom dnešnej doby sú počítače a počítačové hry. Nie všetke deti a mládež majú ale tú motiváciu svoj vrodený potenciál ďalej rozvíjať. Často ich k tomu nikto nevedie, len preto, že nevie o možnostiach, ktoré existujú. Počítač a internet má dnes obrovskú výhodu v tom, že je na každej škole a takmer v každej domácnosti. Je teda relatívne ľahko dostupný. A lacný. A s tým aj možnosť tréningu vlastných schopností a zručností.

Komerčne je medzi deťmi a mládežou rozšírených mnoho hier, ktoré síce osobnosť nejakým spôsobom stimulujú, otázkou ale je, či je vždy k ich vlastnému dobru a rozvoju. Je veľa mladých ľudí, ktorí nevedia sami, ako by svoj voľný čas využili.

Vďaka tréningu kognitívnych schopností môžu deti v škole dosiahnuť v škole lepších výkonov, a to najmä vďaka tomu, že Mentem tréning je poňatý formou hry a zábavy. Namiesto toho, aby sa v škole predbiehali, kto vyfajčí viac cigariet, môžu sa preháňať v tom, kto dsiahol v akej hre lepších výsledkov.

Tak do toho! :-)

" Váš život, čas a mozog by mal patriť vám a nie nejakej inštitúcii. "

– Grace Llewellyn

Prečítajte si náš blog