Začať trénovať
Prihlásiť sa

Články

Až 700 nových neurónov denne. Hipokampus borí mýty o fungovaní mozgu

16. marca 2016

Po celé desaťročia boli vedci presvedčení, že sa rodíme s určitým počtom mozgových buniek, o ktoré počas života prichádzame. Nenávratne. Boli sme si istí, že úžasné regeneračné schopnosti nášho organizmu sa na mozog nevzťahujú. Že s každým dlhým ponocovaním prichádzame o tisíce mozgových neurónov, bez nádeje na ich náhradu.

Výskumníci z londýnskeho laboratória však nedávno zistili, že toto zďaleka neplatí pre celý mozog. Jedna jeho časť - takzvaný hipokampus - sa tomuto presvedčeniu vymyká.

Čo to ten hipokampus je?

Hipokampus sídli takmer v samotnom strede mozgu. Svoj názov získal podľa nápadnej podoby s morským koníkom. Podieľa sa na učení, krátkodobom uchovávaní informácií v pamäti, orientáciu v priestore a na našich emóciách.

Podľa nedávnych zistení vzniká v hipokampe až 700 nových neurónov za jediný deň. Ako nové pribúdajú, staré odumierajú. To znamená, že hipokampus päťdesiatročného človeka má úplne iné zloženie neurónov, než s ktorými sa narodil. A to je veľký prielom v poznaní.

Ako sa o koníka starať

Tak ako v ostatných oblastiach ľudského tela, aj v hipokampe závisí rýchlosť regenerácie na našom životnom štýle. Aspoň z veľkej časti. Vznik nových neurónov môžeme podporiť napríklad fyzickou aktivitou, učením alebo pravidelným spánkom. Naopak stres významne spomaľuje rast nových buniek, rovnako ako náš vek.

Významnú úlohu tu zohráva aj strava. Vznik nových neurónov môžeme podporiť konzumáciou čučoriedok, kurkumy, kávy alebo omega 3 mastných kyselín. Hipokampusu prospeje tiež obmedzenie príjmu kalórií a občasný pôst. Naopak nevhodná je konzumácia alkoholu, cukrov a nasýtených mastných kyselín.

Spomínané odporúčania v dnešnej dobe asi nikoho nezaskočia. Úplne nečakané je ale zistenie, že v prospech nových neurónov hrá horšie rozkousatelná strava. Doslova. Môžeme povedať, že čím väčšiu prácu si naše čeľuste dajú, tým viac vznikne v hipokampe buniek.

A prečo je vhodné venovať nášmu koníkovi vhodné podmienky pre rast nových neurónov? Jednoducho preto, že zlepšíme svoju pamäť, zdokonalíte orientáciu v priestore a zlepšíme si náladu.

Zdroje:

  prečítané 18234×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Tereza Procházková
Absolventka jednooborové psychologie na FF MU v Brně. V minulosti působila jako terapeutka EEG biofeedbacku, kde se poprvé seznámila s problematikou trénování mozkových funkcí. Ve spolupráci se sdružením Cerebrum a FN Bohunice se v současnosti věnuje kognitivně rehabilitačnímu tréninku osob po poranění mozku. mozgové centrá pamäť priestorová orientácia emócie výživa mýtus neurogeneze

Podobné články

Pamäť a emócie

Nikto z nás nemôže poprieť, že v našom živote zohrávajú emócie dôležitú úlohu. Ľudia nie sú chladne kalkulujúce stroje a hoci sa niekedy snažíme správať čo najviac racionálne, naše city a pocity budú mať na naše správanie a rozhodovanie stále určitý vplyv. Preto sa v tomto článku krátko zameriam na to, ako pôsobia emócie na našu pamäť.

V tejto oblasti bola vykonaná celá rada najrôznejších výskumov. Psychológovia sa napríklad snažili zistiť, akú úlohu hrá naša nálada vo chvíli, keď si máme niečo zapamätať, a vo chvíli, keď si máme naopak niečo z pamäti vybaviť. Ukázalo sa, že človek si na veci dokáže lepšie spomenúť vo chvíli, keď má rovnakú náladu ako v okamihu, kedy si ich mal zapamätať. Pokiaľ sa teda napríklad učíme nové anglické slovíčka a zrovna sa cítime pod psa, lepšie si tieto slovíčka vybavíme vo chvíli, keď budeme opäť podobne smutní. Z rovnakého dôvodu si napríklad vo chvíli, keď sa nám všetko darí a máme dobrú náladu, lepšie spomenieme na pozitívne udalosti, ktoré nás v živote postretli.

Na pamäť ale nemá vplyv len naša momentálna nálada, ale aj emočný náboj informácií, ktoré sa snažíme zapamätať. Práve veci a udalosti, ktoré majú silný emočný náboj, si pamätáme lepšie ako veci, ktoré v nás nevzbudzujú takmer žiadne emócie. Výskumy, ktoré vykonávala psychologička Matherová a Carstensenová so svojím tímom (2005), naznačujú, že mladší ľudia si lepšie pamätajú negatívne podnety a starší ľudia si naopak lepšie pamätajú podnety pozitívne. V jednom zo svojich experimentov napríklad premietali mladším a starším participantom sadu pozitívnych, negatívnych a neutrálnych obrázkov. Všetci účastníci si lepšie pamätali emočne nabité obrázky, mladší ľudia si však lepšie spomenuli na negatívne obrázky a seniori naopak na tie pozitívne.

Emócie však nemajú na pamäť len pozitívny vplyv, ale môžu ju aj značne skresliť. Predchádzajúce výskumy totiž ukázali, že ak v nejakej chvíli prežívame silné emócie, často sa zameriavame na detaily. Vďaka emóciám si teda zapamätáme viac detailov z danej udalosti, kvôli prílišnému zameraniu na tieto detaily si však horšie zapamätáme veci, ktoré sú mimo centrum našej pozornosti. Ak by sme boli napríklad svedkami prepadnutia a jeden z páchateľov by mal v ruke pištoľ, naša pozornosť sa bude sústrediť práve na ňu. Pri policajnom výsluchu by sme potom boli schopní detailne popísať danú zbraň a možno aj muža, ktorý ju držal. Zároveň by sme si ale asi neboli vôbec schopní vybaviť, ako vyzerali páchateľovi komplicmi, ani akým autom odišli. Ak by sme v danej chvíli neprežívali tak silné emócie, boli by sme schopní si tieto informácie lepšie zapamätať a vybaviť, pretože by v danej chvíli nedošlo k takému zúženiu našej pozornosti.

To, ako môžu emócie skresliť našu pamäť zisťovala v roku 2015 vo svojom výskume napríklad aj psychologička Julie Earlesová. Vedci v tomto experimente premietali ľuďom sériu rôznych videí. V každom videu zahrali herci nejakú krátku scénku, ktorá bola buď pozitívna, negatívna alebo neutrálna. Po týždni potom výskumníci premietli účastníkom novú sadu videí. Časť z týchto videí videli účastníci už pred týždňom, časť tvorili úplne nové scénky a posledná časť potom tvorili scénky, ktoré boli podobné tým, ktoré účastníci sledovali pred týždňom, ale tentoraz boli zahrané inými hercami. Úlohou účastníkov potom bolo určiť, či videli robiť daného herca rovnakú činnosť aj pred týždňom. Ukázalo sa, že ľudia si u pozitívnych a negatívnych scénok častejšie ako u neutrálnych spomenuli, že je už pred týždňom videli. Zároveň sa však u týchto scénok častejšie ako u neutrálnych pomýlili v tom, ktorý herec v nich hral. Silné emócie teda viedli k tomu, že si účastníci lepšie zapamätali danú činnosť, horšie si však zapamätali, kto túto činnosť vykonával.

Záverom teda môžem povedať, že vzťah medzi pamäťou a emóciami je značne spletitý. V niečom nám môžu emócie značne pomôcť, v niečom naopak uškodiť. Lepšie si vďaka nim zapamätáme detaily z nejakej udalosti, ale horšie si potom kvôli nim môžeme poskladať celkový obrázok o danej udalosti.

9. marca 2015
Mgr. Luboš Brabenec
Čítať ďalej

Plasticita mozgu

Ľudský mozog je tvorený desiatkami miliárd nervových buniek - neurónov. Každá z týchto buniek je pritom spojená až s desaťtisícimi ďalších. Do nedávnej doby panoval názor, že jediné bunky, ktoré sa v tele neobnovujú sú bunky mozgové. Moderné metódy výskumu mozgu však tento mýtus vyvrátili.

Stimuláciou mozgu možno obnovovať mozgové bunky

Vďaka najnovším prístrojom možno mapovať činnosť mozgu a možno dlhodobo sledovať vplyv činností na jeho štruktúru. Bolo opakovane preukázané, že stimuláciou určitých mozgových centier dochádza k zlepšovaniu jeho príslušných existujúcich funkcií. Plasticita mozgu je potvrdzovaná funkčným zobrazovaním mozgu a môže byť simulovaná napr. v neurónových sieťach. Viac

Mozog a miecha, ako centrálna nervová sústava, je vysoko plastická. Denne vzniká až niekoľko tisíc nových nervových buniek. viac, k stiahnutiu z CUNI. Vďaka plasticite neurónov sa v podstate človek stimuláciou príslušných mozgových centier vyvinul do dnešnej podoby. A vyvíja sa ďalej.

Pokrok prebieha neustále

" "Súčasné decká sa nechcú učiť a sú drzé." "Vyučovanie látka je nezaujíma a nepočúvajú." "Drogujú, fajčia a pijú!" "Ahá, za našich starých dobrých časov, to fungovalo inak". Celkom časté komentáre, ktoré môžeme počúva okolo seba. Vrátane označenia kauzálne príčiny. My dospelí sme dávno evolučne zastarali, preto domnievať sa, že súčasné deti musia byť rovnaké ako my pred 20 a viac rokmi, je jeden z najzásadnejších omylov dospelých. "

zdroj

Vývoj mozgu od narodenia

Mozog a jeho základy sa utvára prakticky ihneď od počatia. Už počas prenatálneho vývoja a v období po narodení je mozog najtvárnejší a najcitlivejší voči stimulácii. Preto taktiež naše ranné zážitky rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú náš celý ďalší život. Neznamená to však, že posadíme naše deti k počítaču a budeme po nich chcieť maximálne výkony. V mozgu zreje v priebehu celého dospievania a počas neho dozrievajú rôzne kognitívne funkcie. Deti je potrebné preto stimulovať postupne s ohľadom na ich vek a v čo najväčšej možnej variabilite činností. Ale musíme si dať veľký pozor na to, aby sme ich nepreťažovali. V dospelom veku si svoje činnosti spravidla riadime už sami a stále máme potenciál sa rozvíjať práve vďaka plasticite mozgu, v podstate až do vysokého veku.

Stimuláciou mozgu k zmenám v neurónové sieti

Výskumy v tejto oblasti dokazujú, že vplyvom stimulácia rôznych mozgových centier dochádza k pozitívnym štrukturálnym zmenám v neurónové sieti. Laicky povedané, mozgové bunky, ktoré sú prenášačom signálu, vykazujú nárast či už vo svojej stavbe či v zmysle nárastu ich počtu. Preto platí, že u ľudí, ktorí svoj mozog nijako pozitívne nestimulujú a netrénujú, dochádza k zníženiu (nielen) kognitívnych funkcií. To možno však vďaka neurónové plasticite napraviť vhodným tréningom. Jedným z nástrojov je potom práve online Mentem tréning.

Mozog sa vie uzdraviť aj po úraze

Plasticite mozgu, alebo ak chcete jeho prispôsobivosť, sa pozitívne prejavuje v prípade mozgových poranení najrôznejšieho pôvodu. Pokiaľ došlo k zraneniu v niektorom z centier zodpovedných za určitú funkciu, túto funkciu, vplyvom stimulácie, tréningu a odbornej neuro-rehabilitacii preberá niektorá z alternatívnych či susedných oblastí. V odborných kruhoch je známe mnoho prípadov, kedy úplne predtým zdravý človek prešiel niektorým zo závažných mozgových tráum, zranenia, a vďaka následnej odbornej starostlivosti aj vlastné snahe a tréningu sa opäť uzdravil. Až následná pitva ukázala rozsiahle poranenia mozgu. Aj napriek tomu bol ale tento človek vďaka snahe a pomôcť plnohodnotne žiť svoj život.

Tieto skúsenosti a ďalšie výskumy lekára doviedli práve k už vyššie spomenutým poznatkom o mozgovej plasticite a jeho schopnosti preberať funckie zničených oblastí, eventuálne reštrukturalizácie, alebo ak preusporiadanie neurónových funkcií sieti pre obnovenie niektorých kognitívnych a ďalších funkcií mozgu.

7. septembra 2014
Mgr. Ivana Jakubeková
Čítať ďalej

Využívame len 10% kapacity mozgu?

Žiadny vedecký objav modernej psychológie nedáva za pravdu rozšírenému mýtu, podľa ktorého "priemerný človek využíva iba 10% kapacity svojho mozgu." Ako je ale možné, že je tak rozšírený?

Za najpravdepodobnejšie korene tohto omylu je považovaný výrok jedného z prvých psychológov - Williama Jamesa, ktorý sa vo svojom diele Energia ľudí vyjadril, že ľudia za život rozvinú iba 10% ich skrytých mentálnych schopností. Odkazoval tým na vágne, bližšie nešpecifikovaný pojem mentálnej energie. Za ďalší možný zdroj omylu sa považujú pokusy slávneho neurovedca Wildera Penfielda, ktorý pri elektrickej stimulácii rôznych častí mozgu zistil, že stimulácia niektorých oblastí nevedie k žiadnym vonkajším prejavom. To boli ale neurovedy 30-tych rokov a dnes už vieme, že každá bunka v mozgu plní spolu s ostatnými určitú funkciu. Myslím, že ďalším možným zdrojom podpory pre mýtus sa stal objav gliových buniek, ktoré vedľa neurónov tvoria asi 85% objemu mozgu. Donedávna sa ich funkcia podceňovala a malo sa za to, že iba drží mozog pohromade (odtiaľ ich meno - glia = latinsky lepidlo) a sú zodpovedné za jeho zásobenie živinami a kyslíkom. Opak je ale pravdou a preto zase nemôžeme dať 10 percentuálnemu mýtu za pravdu.

Ak ste doteraz mýtus pokladali za pravdivý, nemusíte sa cítiť zle, ukazuje sa, že zhruba polovica učiteľov v Holandsku aj Anglicku mu tiež veria.

Akokoľvek mýtus vznikol a bol podporovaný, nič z toho, čo dnes o mozgu vieme, nám nedovoľuje uvažovať o jeho opodstatnenosti. Dokonca, aj keď oddychuje alebo spíme, sú niektoré časti mozgu takmer rovnako aktívne ako cez deň. Tiež u závažných poškodeniach mozgu (po mozgových príhodách alebo úrazoch), kedy odumiera alebo je poškodené menej než niekoľko percent buniek mozgu, je obmedzenie funkčnosti nervovej sústavy rozsiahle a výrazne ovplyvňuje život človeka. Keby sme 90% mozgu nepotrebovali, akékoľvek jeho poškodenie by sa obišlo bez tak závažných následkov.

Ako by mohol pod tlakom evolúcie prežiť organizmus, ktorému mozog funguje len na desať percent a spotrebuje nato pätinu energie celého organizmu?

Aby sme sa vrátili späť k Williamovi Jamesovi, domnievam sa, že jeho odkaz je trochu subtílnejší. Každý z nás by dokázal zabehnúť polmaratón, alebo si zapamätať hlavné mestá všetkých štátov krajiny. Ale potenciál ako taký nestačí a pre rozvinutie všetkých našich možností je potrebná vôľa a práca. A možno tých 10% je naším potenciálom - na energiu našich svalov, kapacity pľúc, kapacity pamäte - a naše snaženie predstavuje zvyšných 90% cesty k úspechu.

7. januára 2015
Mgr. Katarína Durkáčová
Čítať ďalej

Dve cesty spracovania emócií v mozgu

Viete si predstaviť, že by ste žili bez emócií? Evoluční psychológovia považujú emócie za kľúčový nástroj, ktorý pomohol ľuďom prežiť. Keď praveký človek stretol nebezpečné zviera, pocítil strach, jeho telo spustilo poplach a zahájilo stresovú reakciu: „bojuj alebo uteč!“. Zachránil sa vďaka tomu, že reakcia v mozgu bola veľmi rýchla. Emócie nás informujú o tom, čo je príjemné, nechutné, alebo nebezpečné. Učia nás tak, ktoré situácie vyhľadávať a ktorým situáciam sa vyhýbať.

Podnety, ktoré nás ohrozujú v  dnešnom živote, často vnímame ako nepríjemné, ale len výnimočne ohrozujú naše prežitie. Naše telo však môže napríklad na dopravnú zápchu reagovať úplne rovnako, ako praveký človek na nebezpečné zviera. Vyplavenie stresových hormónov v tejto situácií nám už dnes neslúži k prežitiu tak, ako kedysi. Preto musíme na reguláciu emócií používať i iné mechanizmy.

Stalo sa vám niekedy, že ste sa prechádzali po záhrade a náhle ste odskočili v domnienke, že ste uvideli hada? Srdce vám začalo prudko biť, po tele prebehli zimomriavky a pocítili ste nával energie? Vzápätí ste si však uvedomili, že „had“ je iba záhradná hadica, ktorá sa zaleskla na slnku? Táto situácia dobre ilustruje dve cesty spracovania emócií, ktoré v mozgu máme: jednu rýchlu, nepresnú a emočnú, druhú pomalú, presnú a racionálnu. Ako to vlastne funguje?

Americký neurovedec Paul MacLean vo svojej teórií „trojjediného mozgu“ tvrdí, že v ľudskom mozgu sú v skutočnosti tri mozgy, ktoré sa vyvinuli v procese evolúcie. Najstarší je „plazí mozog“, ktorý riadi základné fyziologické funkcie, ako napr. dýchanie, spánok, krvný obeh alebo reflexy. Tento mozog ešte nepozná emócie, nedokáže sa potešiť, vystrašiť ani nahnevať. Typické správanie plazieho mozgu je inštinktívne: agresia, dominancia, bránenie svojho teritória, lebo rituály vykonávané pri párení. Pokiaľ je had v ohrození, reaguje inštinktívne a ihneď nepriateľa bez akýchkoľvek prejavov emócii uštipne.

S potrebou udržiavať telesnú teplotu sa postupne zvyšoval celkový metabolizmus, čo vyžadovalo zmenu. Z čuchových lalokov sa teda vyvinuli štruktúry medzimozgu a limbického systému. Práve limbický systém sa spája so vznikom emócií. Tomuto emočnému mozgu sa tiež hovorí „tygrí mozog“. Príslovie „neťahaj tigra za fúzy“ teda naráža na to, že tiger sa najskôr rozzúri, a až potom zaútočí. Cicavce však môžu prežívať i ďalšie emócie ako strach, smútok, radosť, prekvapenie, či znechutenie.

Tretí, najvyšší systém mozgu, je neokortex. Zvýšenie podielu objemu mozgovej kôry v mozgu, hlavne v oblasti čelných lalokov a prefrontálneho kortexu, nám umožnilo osvojiť si jazyk, plánovať, uvažovať abstraktne a tiež spracovávať emócie „racionálnym spôsobom.“ K rýchlej a nepresnej ceste spracovania emócií cez limbický systém sme si vytvorili pomalšiu a presnejšiu alternatívu. Má to však pre nás vôbec nejakú výhodu?

Prefrontálna kôra umožňuje lepšie zvládnutie náročných situácii a dokáže eliminovať negatívne prežitkové i fyzické zložky emócii. Tiger v nás sa teda rozzúri, ale náš neokortex ho dokáže zase skrotiť. Individuálne rozdiely sú i v tom, ako ľahko sa náš tiger rozzúri. Pokiaľ spracovávame ohrozujúce podnety viac emočne, pomocou limbického systému, posilňujeme v mozgu túto cestu. Pokiaľ naopak využívame najmä prefrontálnu kôru, budeme emócie schopní lepšie regulovať. Negatívne emócie sa môžu odraziť do celého života človeka – vo forme fyzických symptómov (psychosomatické ochorenia), zhoršením kognitívnych funkcíi, problémami vo vzťahoch, či v sebepojatí. Hoci sú výskumy emočnej regulácie v mozgu kvôli veľkej nákladnosti ešte stále na začiatku, zdá sa, že farmakoterapia i psychoterapia dokážu mozog ovplyvniť: Heller et al. (2013) zistili, že u pacientov s depresiou, ktorým sa v priebehu 6 mesiacov stav najviac zlepšil, sa tiež najviac zvýšila aktivita prefrontálnej kôry.

Mozgové laloky sa dajú posilňovať tak, ako sa posilňujú svaly, teda rôznym cvičením. Vďaka obrovskej neuroplasticite môžeme mozog „preprogramovať“ vytváraním nových synapsií (spojení medzi neurónmi). Prefrontálny kortex sa prekrvuje a rozvíja, keď zameriavame aktívnu pozornosť na učenie, plánovanie či riešenie problémov. Odmenou nám bude okrem rozvoja kognitívnych funkcií i schopnosť lepšie spracovávať negatívne emócie.

Zdroje:

Orel, M., Facová, V. a kol. (2009). Člověk, jeho mozek a svět. Praha: Grada. Nakonečný, M. (2000). Lidské emoce. Praha: Academia. Heller, A.S., Johnstone, T., Peterson, M.J., Kolden. G.G., Kalin, N.H., Davidson, R.J. (2013) Increased Prefrontal Cortex Activity During Negative Emotion Regulation as a Predictor of Depression Symptom Severity Trajectory Over 6 Months. JAMA Psychiatry. 7 0(11): 1181-1189.
1. júna 2015
Mgr. Kristína Medalová
Čítať ďalej