Články na téma attachment

Ako starostlivosť v ranom detstve ovplyvňuje vzťahy v dospelosti – 2. část

Citová väzba, pripútanie, alebo tiež anglické slovo „attachment“ vyjadrujú vzájomný citový vzťah, ktorý sa postupne utvára medzi dieťaťom a jeho najbližšou osobou. Skúsenosť bábätka z prvého roku života môže významne ovplyvniť základný pocit dôvery a neskôr schopnosť vytvárať harmonické vzťahy. V prvej časti článku sa dočítate, ako sa v dospelom živote líšia deti chcené a nechcené, čo prispieva k vytvoreniu bezpečnej väzby a prečo je kŕmenie viac než dodávanie živín. Druhá časť článku popisuje štyri fázy budovania pripútania podľa veku dieťaťa a typy rodičov, ktorí majú s citlivou starostlivosťou ťažkosti. Attachment a jeho vplyv na dospelé vzťahy je dnes v ohnisku záujmu mnohých výskumov v zahraničí i na Slovensku.

4 fázy vytvárania citovej väzby

Rudolph Schaffer a Peggy Emersonová už v roku 1964 sledovali vývin citových väzieb u skupiny škótskych detí od narodenia do 18 mesiacov. Dieťa bolo považované za pripútané k nejakej osobe, pokiaľ oddelenie od tejto osoby spravidla vyvolalo protest. Vymedzili 4 fázy pripútavania:

Asociálna fáza (0-6 týždňov). Takmer všetky podnety vyvolávajú priaznivú reakciu. Na konci tohto obdobia deti začínajú pozitívne reagovať na sociálne stimuly, napr. usmievajúcu sa tvár.

Fáza nešpecifických väzieb (6 týždňov – 6 až 7 mesiacov). Deti si užívajú ľudskú spoločnosť, ale nevyberajú si. Smejú sa viac na ľudí než na ďalšie objekty (napr. rozprávajúce bábky), a protestujú, ak ich dospelý položí na zem. Aj keď najväčšie úsmevy si nechávajú pre svojich blízkych, tešia sa z pozornosti, ktorú dostávajú od kohokoľvek.

Fáza špecifických väzieb (asi 7-9 mesiacov). Medzi siedmym a deviatym mesiacom deti začínajú protestovať, len keď sú oddelené od jednej určitej osoby, zväčša matky. Snažia sa ostať blízko matky a vrelo ju vítajú po jej návrate. V prítomnosti neznámych ľudí sú ostražití. Vytvorenie prvej bezpečnej väzby dovoľuje vývin skúmania okolia. Deti zjavne potrebujú pocit istoty, že sa môžu na inú osobu spoľahnúť, aby sa správali nezávislo. Pokiaľ je v tomto období potrebná hospitalizácia dieťaťa, tak by sa tak malo diať jedine spoločne s matkou (Vymětal, 1994).

Fáza početných väzieb. V tejto fáze sa deti pripútavajú k ďalším osobám, ako otcom, súrodencom, prarodičom, alebo aj babysitterom, obvykle v týždňoch po vytvorení prvej väzby.

Typy rodičov, ktorí majú s citlivou starostlivosťou ťažkosti

De Wolff (1997) definoval 6 základných aspektov dobrej starostlivosti: citlivosť, pozitívny prístup, synchrónia, vzájomnosť, podpora a stimulácia. Vo výskumoch matiek neisto pripútaných detí (keď dieťa reaguje na oddelenie od matky ľahostajne, alebo až prehnane úzkostne) sa ukázalo, že reagujú skôr na základe svojich vlastných potrieb alebo nálad. Vo vytvorení uspokojivého a synchronizovaného vzťahu s deťmi zlyhávajú i depresívni rodičia, ktorí často ignorujú detské sociálne signály. Ďalšou skupinou necitlivých rodičov sú tí, ktorí sami vyrastali ako nemilované, zanedbávané alebo zneužívané deti. Aj keď často začínajú vychovávať ich deti s najlepšími úmyslami, očakávajú, že ich deti budú dokonalé a neustále prejavujúce lásku. Takže keď sú bábätká podráždené, namrzené či nepozorné, títo emocionálne neistí rodičia sa budú cítiť, akoby boli znovu odmietnutí. Rodičia, ktorých tehotenstvá boli neplánované a ich deti nechcené, môžu byť tiež necitlivými opatrovateľmi. Rozdiely sú aj v kvalite vzťahu rodičov – všeobecne platí zásada: „aké partnerstvo, také rodičovstvo“. Šťastné páry sa navzájom podporujú v starostlivosti o dieťa, sú trpezlivejší a optimistickejší. Naopak nešťastné páry sú po narodení dieťaťa menej citliví, majú horší postoj k roli rodiča a s deťmi si vytvárajú menej tesné väzby (Schaffer, 1989). Nezodpovedný a nepredvídateľný opatrovateľ vyvolá v dieťati nedôveru, ktorá sa môže v budúcnosti prejaviť ako vyhýbavosť vzťahom založeným na vzájomnej dôvere. I z bludného kruhu „ako som bol vychovaný, tak budem vychovávať“ sa však dá oslobodiť a vytvoriť v dieťati citlivou starostlivosťou pocit, že svet je dobré miesto.

Zdroje:

De Wolff, M.S., & van IJzendoorn, M.H. (1997). Sensitivity and attachment: A meta-analysis on parental antecedents of infant attachment. Child Development, 66, 571-591.

Kassin, S. (2009). Psychologie. Brno: Computer Press.

Matějček, Z. (2005). Výbor z díla. Praha: Karolinum.

Schaffer, D. R. (1989). Developmental psychology: childhood and adolescence (2nd ed.). Pacific Grove, Calif.: Brooks/Cole.

Schanberg, S.M., & Field, T.M. (1987). Sensory deprivation stress and supplemental stimulation in the rat pup and the preterm human neonate. Child Development, 58, 1431 – 1447.

Vymětal, J. (1994). Lékařská psychologie. Praha: J. Kocourek.

Ako starostlivosť v ranom detstve ovplyvňuje vzťahy v dospelosti – 1. část

Citová väzba, pripútanie, alebo tiež anglické slovo „attachment“ vyjadrujú vzájomný citový vzťah, ktorý sa postupne utvára medzi dieťaťom a jeho najbližšou osobou. Skúsenosť bábätka z prvého roku života môže významne ovplyvniť základný pocit dôvery a neskôr schopnosť vytvárať harmonické vzťahy. V prvej časti článku sa dočítate, ako sa v dospelom živote líšia deti chcené a nechcené, čo prispieva k vytvoreniu bezpečnej väzby a prečo je kŕmenie viac než dodávanie živín. Druhá časť článku popisuje štyri fázy budovania pripútania podľa veku dieťaťa a najčastejšie typy rodičov, ktorí majú s citlivou starostlivosťou ťažkosti. Attachment a jeho vplyv na dospelé vzťahy je dnes v ohnisku záujmu mnohých výskumov v zahraničí i na Slovensku.

Význam prijatia tehotenstva

Vzťah rodičov a dieťaťa sa začína budovať už počas tehotenstva. Matkina nálada a výraznejšie emočné reakcie, sprevádzané biochemickými zmenami, sa krvou prenášajú na plod. Napríklad na zmyslové pôsobenie (hlas matky, tlak na brucho masážmi apod.) reaguje ešte nenarodené dieťa v poslednom trimestri pohybmi a kopaním. Význam vzťahu rodičov k ešte nenarodenému dieťaťu dokladajú časté spontánne potraty u nechcených tehotenstiev. Vnútorné odmietnutie tehotenstva vtedy može vyústiť vo „vypudenie nechceného“ (Shaffer, 1989). V známej štúdii uskutočnenej v Československu (Matejček et al., 2005) autori sledovali deti matiek, ktorým bola zamietnutá žiadosť o potrat. Túto skupinu 200 „nechcených“ detí potom porovnávali s deťmi rovnakého veku a socioekonomického pôvodu. Deti boli sledované od narodenia do svojich 29 rokov. Aj keď boli všetky pri narodení zdravé, „nechcené” deti boli v priebehu ďalších 9 rokov častejšie hospitalizované, mali horšie známky v škole, menej stabilný rodinný život, horšie vzťahy s vrstovníkmi a boli všeobecne dráždivejšie oproti deťom „chceným”. V porovnaní s kontrolnou skupinou vykazovali viac problematických vzťahov k sebe i okoliu. Ženy z tejto skupiny boli častejšie rozvedené a mávali už v skorom veku skúsenosť s prerušením tehotenstva. Zdá sa, že nechcenosť, teda vnútorné neprijatie, sa prejavuje nielen citovým „hladom“, ale aj tým, že rodič nie je dobrým modelom partnerského správania (Vymětal, 1994).

Citlivé reagovanie na dieťa

Blízky kontakt s novorodencom v prvých hodinách po narodení môže zosilniť pozitívne pocity rodičov k dieťaťu. Pravá citová väzba sa ale buduje postupne z interakcií rodiča a dieťaťa až po prvých mesiacoch. Dôležitým prvkom v budovaní väzby je vytvorenie ritualizovaných činností a zvykov. Je potrebné, aby opatrovateľ citlivo reagoval na dieťa. Pokiaľ pri hraní hry napríklad bábätko odvráti hlavičku a tvári sa zmätene, naznačuje, že je toho naň priveľa. Rodič to vycíti a nechá dieťatku vydýchnuť, aby sa po chvíli zase vrátili k aktivite. Týmto spôsobom sa buduje vzťah a vzájomné porozumenie. Pokiaľ opatrovateľ spoľahlivo reaguje, dieťa si vyvinie zmysel pre dôveru v iných ľudí.

Kŕmenie, teplo a dotyky

Kŕmenie je pre dieťa silným zdrojom pozitívnych pocitov, ktoré prispievajú k budovaniu citovej väzby. Experiment Harlowa a Zimermana z roku 1959 však dokladá i význam iných zmyslových vnemov. Makaky boli oddelené od matiek v prvý deň života a ďalších 165 dní trávili v prítomnosti dvoch náhradných matiek. Obe matky mali tvár a telo vyrobené z drôtu, no jedna z nich bola obalená mäkkou látkou. Polovica mláďat bola kŕmená touto teplou, príjemnou náhradnou matkou, zvyšnú polovicu kŕmila nepohodlná drôtená „matka". Ukázalo sa, že opičky na drôtenej matke trávili čas len počas kŕmenia. Pokiaľ boli rozrušené alebo sa báli, ihneď utekali k látkovej matke. Význam tepla a dotykov popísali i Schanberg a Fieldová (1987, in Kassin, 2007). Autori robili u predčasne narodených detí masáž tela po dobu 10 dní a potom porovnali ich vývin s deťmi, ktoré nemasírovali. Obe skupiny pili rovnaké množstvo detskej výživy, ale masírované deti pribrali na váhe o 47% viac, boli živšie, aktívnejšie a koordinovanejšie. Nemocnicu opustili priemerne o 6 dní skôr. Podľa Fieldovej je dotyk cenným terapeutickým nástrojom – nielen pre predčasne narodené deti, ale aj pre deti a dospelých, ktorí sú „dotykovo deprivovaní“. Kŕmenie pre ľudské deti zrejme nie je o nič dôležitejšie než pre malé opičky – veľký význam má tepelný komfort a pocit bezpečia.