Začať trénovať
Prihlásiť sa

Články

Alexithymia – keď človek nehovorí jazykom emócií

7. októbra 2016

Alexithymia (z gréčtiny a- lexi- thymia, čiže žiadne slová pre pocity) je vlastnosť, ktorú má v miernej, strednej alebo silnej podobe asi 8% mužov a 2% žien (Blanchard, Arena & Pullmeyer, 1981). Prejavuje sa ťažkosťami v rozoznávaní a vyjadrovaní jednotlivých emócií. Podľa Bermonda (2007) má alexithymia dve dimenzie: kognitívnu, na ktorej človek bojuje s určovaním, porozumením a pomenovaním pocitov („mysliaca“ časť emočného prežitku) a afektívnu, ktorá zahŕňa ťažkosti s reagovaním, vyjadrovaním, cítením a predstavovaním („prežitková“ časť emočného prežitku). Medzi ďalšie príznaky alexithymie patria:

Alexithymia nie je považovaná za poruchu samu o sebe, je však často spojená s rôznymi psychickými poruchami, od autizmu, depresie, schizofrénie, až po poruchy príjmu potravy a závislosti. Naproti chudobnosti emočného sveta mávajú ľudia s alexithymiou bohaté prežitky v svojom tele. Chýbajúce emócie môžu proces psychoterapie robiť ťažším. Tu sú dva príklady pacientov, u ktorých lekár či terapeut pozoroval alexithymiu (Lumley, Neely & Burger, 2007):

Pán A., 50-ročný obézny muž s hypertenziou, dostal v čakárni u obvodného lekára netypický panický záchvat. Zdalo sa mu, že sa steny naokolo uzatvárajú a hlasy sa menia na bzukot. Psychoterapeutovi tvrdí, že pri tom necítil strach ani obavy, nemal žiadne obrazy spojené s udalosťou a ani netušil, čo záchvat spustilo. Pán A je vysokoškolsky vzdelaný, ženatý, no má iba málo blízkych priateľov, je orientovaný na detaily a ťažko si predstavuje svet z perspektívy druhých ľudí. Okrem miernej podráždenosti vyjadruje veľmi málo emócií a do svojho psychického života má minimálny náhľad. Ako spúšťače svojich stavov vidí skôr vonkajšie okolnosti (počasie, práca, manželka, strava atď.) než vnútorné zážitky. V psychoterapii si starostlivo robí zápisky, no rozpravy o pocitoch mu prídu vzdialené a nudné.

Pani B, 45-ročná žena, prišla k lekárovi pre chronickú bolesť, fibromyalgiu, a ďalšie zdravotné problémy vrátane depresie. Počas psychoterapie sa odkrývajú rôzne emočné témy (napr. tvrdé tresty v detstve) a na tvári pani B sú vidieť silné pocity – predovšetkým smútok, hanba a strach – ale nedokáže pomenovať svoje emócie a priradiť ich k spomienkam a zážitkom. Obzvlášť ťažko identifikuje hnev. Keď jej negatívne emócie naberú na sile, typicky presmeruje pozornosť na telo a hovorí iba o telesnej bolesti bez zmienky o tej psychickej. Zaujímavé však je, že pani B sa rada venuje pocitom druhých a dokáže ich dobre rozpoznávať. I to v terapii pomôže k tomu, že sa pani B priblíži svojmu vnútornému svetu a naučí sa vyjadrovať hnev, a tým i zmierni chronické bolesti a dysfunkcie.

Pokiaľ ste v popise alexithymie našli niekoho blízkeho, uvedomte si, že nepochopené signály, chladné reakcie, či nedostatky vo vyjadrovaní pozitívnych emócií majú neurobiologický a psychologický pôvod. V komunikácií skúste vysvetľovať vaše potreby priamo: „Som dnes unavená, nechce sa mi variť. Poďme dnes na večeru von.“ Alebo im pomôžte označiť pocity: „Vyzeráš nahnevane. Trápi ťa niečo?“ či pomenovať možné stresory, ktoré víria pod povrchom: „Blížia sa maturity, máš z toho strach?“. Uvedomenie, že váš blízky nemusí vnímať emócie rovnako, ako vy, je užitočné pri riešení konfliktov a nedorozumení.

Hoci koncept alexithymie pomenoval psychoterapeut Peter Sifneos už v roku 1973, stále nie je jasné, ako vzniká. Jedná sa o stabilný rys osobnosti? Alebo “odrezanie” od emócií v dôsledku minulých traumatických zážitkov? Je alexithymia dedičná a dá sa ovplyvniť výchovou? A je protikladom alexithymie emočná inteligencia? Niektoré výskumy naznačujú sa, že schopnosť uvedomovať si a rozumieť pocitom sa dá rozvíjať. Tu je pár príkladov, ako na to:

  1. Písanie denníka: vyjadrovanie sa písaním môže byť dobrým tréningom schopnosti uvedomovať si emócie (Paes, Velasco & Gonzalez, 1999). Všeobecne sa odporúča písať denník každý deň. Dôležité je skúsiť zahrnúť viac, ako vecný popis udalostí dňa, napríklad pozorovania o tom, čo sa deje vo mne a v mojom okolí.
  2. Čítanie poviedok a románov: Práve tu nájdete bohaté popisy myšlienok, pocitov a zážitkov. Vďaka nim sa môžete naučiť vyjadrovať emócie rôznymi jazykovými formuláciami a lepšie porozumieť myšlienkovým pochodom druhých ľudí (Kidd & Castano, 2013).
  3. Umelecké aktivity: divadlo, tanec, maľovanie či terapia zameraná na prácu s telom podľa výskumu (Levy, 1995) pomáhajú ľuďom s alexithymiou rozpoznávať pocity a “vyťahovať ich na povrch”.
  4. Psychoterapia: niektoré druhy psychoterapie (napr. kognitívne-behaviorálna terapia zameraná na všímavosť) vás naučia, ako byť vnímavejší k svojim emočným stavom a ako identifikovať emócie druhých (Kennedy & Franklin, 2012). Skupinová psychoterapia zase pomocou interakcií s druhými prehlbuje schopnosť emočného kontaktu s druhými (Beresnevaite, 2000).
  5. Relaxačné techniky a hypnóza: Zatiaľ čo väčšina psychoterapií používa rozprávanie ako cestu k zmierneniu alexithymických príznakov, hypnóza a relaxácia používajú cestu riadenej imaginácie a mentalizácie na zvýšenie emočného porozumenia (Gay, Hanit & Luminet, 2008). V jednoduchšej podobe sa stačí venovať akýmkoľvek aktivitám na rozvoj fantázie a predstavivosti.

Zdroje:

  prečítané 44189×
Začať trénovať svoj mozog Späť na výpis
Mgr. Kristína Medalová
Absolventka jednooborové psychologie na FF UPOL v Olomouci. V současnosti pokračuje ve svých studiích na Université de Fribourg ve Švýcarsku, kde se specializuje na klinickou psychologii a psychologii zdraví. Zajímá se zejména o aplikaci výzkumu kognitivních a afektivních neurověd do každodenního života. O popularizaci psychologie se snaží také prostřednictvím vzdělávacích workshopů pro širokou veřejnost. Alexithymia emócie telo psychosomatika psychoterapia autizmus

Podobné články

Pamäť a emócie

Nikto z nás nemôže poprieť, že v našom živote zohrávajú emócie dôležitú úlohu. Ľudia nie sú chladne kalkulujúce stroje a hoci sa niekedy snažíme správať čo najviac racionálne, naše city a pocity budú mať na naše správanie a rozhodovanie stále určitý vplyv. Preto sa v tomto článku krátko zameriam na to, ako pôsobia emócie na našu pamäť.

V tejto oblasti bola vykonaná celá rada najrôznejších výskumov. Psychológovia sa napríklad snažili zistiť, akú úlohu hrá naša nálada vo chvíli, keď si máme niečo zapamätať, a vo chvíli, keď si máme naopak niečo z pamäti vybaviť. Ukázalo sa, že človek si na veci dokáže lepšie spomenúť vo chvíli, keď má rovnakú náladu ako v okamihu, kedy si ich mal zapamätať. Pokiaľ sa teda napríklad učíme nové anglické slovíčka a zrovna sa cítime pod psa, lepšie si tieto slovíčka vybavíme vo chvíli, keď budeme opäť podobne smutní. Z rovnakého dôvodu si napríklad vo chvíli, keď sa nám všetko darí a máme dobrú náladu, lepšie spomenieme na pozitívne udalosti, ktoré nás v živote postretli.

Na pamäť ale nemá vplyv len naša momentálna nálada, ale aj emočný náboj informácií, ktoré sa snažíme zapamätať. Práve veci a udalosti, ktoré majú silný emočný náboj, si pamätáme lepšie ako veci, ktoré v nás nevzbudzujú takmer žiadne emócie. Výskumy, ktoré vykonávala psychologička Matherová a Carstensenová so svojím tímom (2005), naznačujú, že mladší ľudia si lepšie pamätajú negatívne podnety a starší ľudia si naopak lepšie pamätajú podnety pozitívne. V jednom zo svojich experimentov napríklad premietali mladším a starším participantom sadu pozitívnych, negatívnych a neutrálnych obrázkov. Všetci účastníci si lepšie pamätali emočne nabité obrázky, mladší ľudia si však lepšie spomenuli na negatívne obrázky a seniori naopak na tie pozitívne.

Emócie však nemajú na pamäť len pozitívny vplyv, ale môžu ju aj značne skresliť. Predchádzajúce výskumy totiž ukázali, že ak v nejakej chvíli prežívame silné emócie, často sa zameriavame na detaily. Vďaka emóciám si teda zapamätáme viac detailov z danej udalosti, kvôli prílišnému zameraniu na tieto detaily si však horšie zapamätáme veci, ktoré sú mimo centrum našej pozornosti. Ak by sme boli napríklad svedkami prepadnutia a jeden z páchateľov by mal v ruke pištoľ, naša pozornosť sa bude sústrediť práve na ňu. Pri policajnom výsluchu by sme potom boli schopní detailne popísať danú zbraň a možno aj muža, ktorý ju držal. Zároveň by sme si ale asi neboli vôbec schopní vybaviť, ako vyzerali páchateľovi komplicmi, ani akým autom odišli. Ak by sme v danej chvíli neprežívali tak silné emócie, boli by sme schopní si tieto informácie lepšie zapamätať a vybaviť, pretože by v danej chvíli nedošlo k takému zúženiu našej pozornosti.

To, ako môžu emócie skresliť našu pamäť zisťovala v roku 2015 vo svojom výskume napríklad aj psychologička Julie Earlesová. Vedci v tomto experimente premietali ľuďom sériu rôznych videí. V každom videu zahrali herci nejakú krátku scénku, ktorá bola buď pozitívna, negatívna alebo neutrálna. Po týždni potom výskumníci premietli účastníkom novú sadu videí. Časť z týchto videí videli účastníci už pred týždňom, časť tvorili úplne nové scénky a posledná časť potom tvorili scénky, ktoré boli podobné tým, ktoré účastníci sledovali pred týždňom, ale tentoraz boli zahrané inými hercami. Úlohou účastníkov potom bolo určiť, či videli robiť daného herca rovnakú činnosť aj pred týždňom. Ukázalo sa, že ľudia si u pozitívnych a negatívnych scénok častejšie ako u neutrálnych spomenuli, že je už pred týždňom videli. Zároveň sa však u týchto scénok častejšie ako u neutrálnych pomýlili v tom, ktorý herec v nich hral. Silné emócie teda viedli k tomu, že si účastníci lepšie zapamätali danú činnosť, horšie si však zapamätali, kto túto činnosť vykonával.

Záverom teda môžem povedať, že vzťah medzi pamäťou a emóciami je značne spletitý. V niečom nám môžu emócie značne pomôcť, v niečom naopak uškodiť. Lepšie si vďaka nim zapamätáme detaily z nejakej udalosti, ale horšie si potom kvôli nim môžeme poskladať celkový obrázok o danej udalosti.

9. marca 2015
Mgr. Luboš Brabenec
Čítať ďalej

Ako odhaliť klamára? ...a dá sa to vôbec?

Odhady vedcov hovoria, že väčšina z nás každý deň zaklame desať až stokrát! Od nevinných malých lží (tzv. white lies – biele lži), ako keď odpovedáme na otázku „Ako sa máš?“ občasným neúprimným „Výborne“, až po zásadné komplikované klamstvá, ktorými sa snažíme zastrieť skutočnosť, či dokonca oklamať samých seba.

Už mnohokrát sa písalo o tom, ako odhaliť klamára, väčšina takýchto „návodov“ však nebola postavená na výskumných základoch. To sa zmenilo výskumom doktora Paula Ekmana, ktorý zasvätil svoj život skúmaniu emócií, odlišností vo výrazoch v tvári pri prežívaní emócií naprieč rôznymi kultúrami a v neposlednom rade odhaľovaniu fundamentálnych znakov klamstva v tvári.

Jeho výskum nadviazal na evolučného biológa Charlesa Darwina, ktorý tvrdil, že výrazy emócií sú univerzálne naprieč kultúrami. Ekman vycestoval do Papua Novej Guinei, kde životom medzi domorodcami zisťoval práve túto univerzálnosť (Ekman, 2003). Na základe svojich zistení a porovnávaniami rôznych kultúr zostavil zoznam základných emócií, teda strach, hnev, radosť, znechutenie, smútok a prekvapenie. Tieto základné emócie sú rovnakým spôsobom detekovateľné v tvárach ľudí celého sveta. Ekmam nielen definoval svalové skupiny, ktorý sprevádzajú každý z výrazov, popísal tiež takzvané mikrovýrazy, ktoré predstavujú charakteristickú, nevedomú aktivitu svalov na tvári, ktorá prezrádza skutočne prežívané emócie a len veľmi málo ľudí sa dokáže naučiť túto svalovú aktivitu ovládať (Ekman, 1992).

Práve spomínané mikrovýrazy považuje Ekman za spoľahlivý zdroj informácií o klamstve, či pravde. Ak vieme, čo máme vo výraze tváre hľadať, dokážeme spoľahlivo určiť, aké emócie náš oponent prežíva, a tak odhaliť, či to, čo nám hovorí je pravda, alebo lož.

Odhaliť mikrovýrazy a správe ich definovať a interpretovať nie je ľahké. Vyžaduje to roky tréningu, ktorý ale záujemcovia majú možnosť podstúpiť prostredníctvom Ekman Group, spoločnosti založenej Paulom Ekmanom. Ekman Group spolupracuje s FBI, CIA a rôznymi ďalšími agentúrami pri odhaľovaní lží a ponúka online tréning detekcie mikrovýrazov.

Z Ekmanovho výskumu vyplýva, že odhalenie klamára nie je vôbec tak jednoduché, ako nám často hovoria populárne vedecké články. Nestačí obyčajná všímavosť, potrebujeme k tomu dlhodobý tréning. Hoci nie všetci odborníci sú zástancami mikrovýrazov ako spoľahlivého nástroja odhaľovania klamstva, je na mieste na záver povedať, že je to zatiaľ jediná vedecky podložená a momentálne asi najspoľahlivejšia metóda k odhaľovaniu klamstiev.

Zdroje:

Ekman, P. (1992). Telling lies. New York-London: W W - NORTON & COMPANY Ekman, P. (2003). Darwin, Deception, and Facial Expression. ANNALS NEW YORK ACADEMY OF SCIENCES 1000, 205–221.
20. apríla 2015
Mgr. Lenka Krajčíková
Čítať ďalej

Umelá inteligencia – Môže sa počítač vyrovnať ľudskému mozgu?

Vznik kognitívnej psychológie v 60. rokoch bol do veľkej miery podnietený pokrokmi v rozvoji počítačov. „Počítačová metafora“ poukazovala na podobnosť fungovania poznávacích procesov u počítačov a ľudského mozgu. Dnes sa zdôrazňujú skôr ich odlišnosti: mozog a počítače fungujú na rozdielnych princípoch, rovnako ako nemožno porovnávať lietadlá s vtáčími krídlami. Vedci však neustále pracujú na vývoji umelej inteligencie, teda inteligentného správania produkovaného počítačmi či počítačovými softvérmi.

Umelá inteligencia - kde je hranica medzi robotom a človekom?

Pokiaľ by ľudský pozorovateľ nedokázal rozoznať, či komunikuje s človekom, alebo robotom, môžeme hovoriť o umelej inteligencii. Tak premýšľal v roku 1950 britský matematik Alan Turing. Aby svoju teóriu aplikoval v praxi, vyvinul Turing test: vyšetrovateľ si píše s dvomi osobami – jednou z nich je živý človek, druhou počítač – a pokúša sa určiť, kto je kto. Cieľom počítača je vystupovať ako človek. Pokiaľ by sa mu podarilo vyšetrovateľa zmiasť aspoň na tretinu času v priebehu 5-minútovej konverzácie, prešiel by Turingovým testom. V roku 2014 sa na webe BBC objavila správa, že program „Eugene Goostman“ (imaginárny 13-ročný ukrajinský chlapec) testom prešiel. Mnohí experti však experiment spochybňujú.

Prečo v niektorých oblastiach umelá inteligencia víťazí nad ľudskou?

Procesmi evolúcie sa v mozgu rozvinuli tie schopnosti, ktoré sú dôležité pre prežitie. Jednou z najvýznamnejších je pripravenosť pružne reagovať na okolné prostredie. Schopnosť počítačov vykonávať nespočetné repetitívne operácie, či zhromažďovať miliardy štatistických dát, je pre prežitie človeka oproti iným funkciám nepodstatná, a tak sa u neho nerozvinula.

V ktorých oblastiach sa umelá inteligencia snaží priblížiť človeku?

Získavanie a spracovávanie informácií

Človek získava prostredníctvom zmyslových vnemov obrovské množstvo nových informácií. Už ako deti sa naučíme rozoznávať, čo vidíme na obrázku, čo počujeme. Sme schopní „dekódovať“ text písaný rukou. V tejto oblasti urobili i počítače veľký pokrok: v roku 2012 ukázal tím Googlu počítaču milióny obrázkov. Počítač sa analyzovaním obrovského množstva dát naučil objekty rozoznávať a kategorizovať. Facebook v roku 2014 prišiel s algoritmom DeepFace, ktorý dokáže rozoznať ľudskú tvár v 97% prípadov. Novšie generácie iPhonov majú Siri – inteligentnú osobnú asistentku, ktorá vie rozpoznávať hlas, vyhľadať informácie, ktoré potrebujete a riešiť množstvo ďalších úloh. Pre počítače je však zatiaľ ťažké určiť, čo zo záplavy informácií, ktoré vyhľadá, je dôležité a aké závery z toho vyplývajú (napr. písanie reportáží, výskum).

Riešenie neštrukturovaných problémov

Počítač rieši problémy pomocou schopností, ktoré do neho „vložia“ ľudskí programátori. To je možné, pokiaľ sú problémy jasne vymedzené a existujú určité pravidlá či postupy, ako ich riešiť. Ťažšie je to v prípade, ak sa jedná o problém nepredvídateľný. Schopnosť človeka riešiť problémy je rozvinutá i vďaka schopnosti využívať kontext. Ľudský mozog má, na rozdiel od počítača, autobiografickú pamäť, ktorá obsahuje naše poznatky, vzťahy, spomienky a zážitky. Tie nám umožňujú „domyslieť si“ zmysel v nejednoznačných situáciach. Pokiaľ si napríklad prečítame vetu s mnohovýznamovým slovom, podľa kontextu si dokážeme odvodiť správny význam slova. U počítačov je táto schopnosť vo vývoji.

Nerutinná manuálna práca, pohyb v priestore

Vykonávanie komplexných úloh v 3-D priestore (upratovanie, varenie, riadenie auta, až po robenie manikúry) vyžaduje súhru viacerých mozgových centier. Tieto úlohy, ktoré sa človek naučí pomerne jednoducho, sú stále pre stroje veľkou výzvou. Napr. robot v preplnenom supermarkete sa nedokáže nakupujúcim vyhýbať dostatočne rýchlo. Zdá sa, že roboty ešte nejaký čas nebudú konkurovať ľudským futbalovým hráčom. Čo sa však týka riadenia, Google neustále robí pokroky vo vývoji samoriadiaceho auta.

„Ľudskosť“

Byť vrelý, empatický, rozosmiať druhých je niečo, čo ľudia stále robia lepšie ako roboty. Naša ľudskosť je daná tým, že máme emócie a potreby. Dnes už existujú stroje, ktoré dokážu emócie podľa postavenia svalov v tvári dekódovať a tiež ich vyjadrovať, je to však iba mechanizmus. Ďalšími aspektmi ľudskosti sú intuícia, kreativita, sedliacky rozum, starostlivosť o druhých, empatia. Otázkou je, či môžu byť roboty „ľudské“, kým nemajú vedomie, a tak i pocity a potreby.

Vedomie

Fenomén vedomia je stále nezodpovedanou otázkou nielen u robotov, ale i u človeka. Niektorí vedci si myslia, že základom pre vedomie je „mentálny život“. Aby robot mohol viesť mentálny život, musel by byť schopný pracovať so zmyslovými vnemami (napr. predstava psa) aj v ich neprítomnosti. Vedomie je asi najväčšou výzvou umelej inteligencie.

Americký filozof John Searle vysvetľuje, že počítače pracujú so symbolmi, ale nerozumejú ich významu. Pokiaľ by niekto chcel komunikovať s počítačom po čínsky, predloží mu čínske znaky, počítač ich vo svojom programe spracuje a odpovie opäť v čínskych znakoch. Táto osoba by si mohla myslieť, že počítač je mysliaca bytosť. V skutočnosti ale iba pracuje so znakmi spôsobom, ktorý ho niekto naučil. Vôbec netuší, čo je obsahom konverzácie. Kým teda počítač neporozumie operáciam, ktoré vykonáva, nemôže sa porovnávať s človekom.

Vývoju nových technológií v oblasti umelej inteligencie sa intenzívne venujú firmy ako Google, Facebook, Amazon či Baidu. Mnoho ľudí má strach, že umelá inteligenica dospeje až k tomu, že stroje budú samostatne myslieť a konať a ovládnu ľudstvo. Zatiaľ sa však javí ako opodstatnenejšia obava, že nás inteligentné stroje nahradia i na našich kvalifikovaných pracovných pozíciach. Záujemcom o hlbšie porozumenie problematike odporúčam prečítať si odkazy uvedené nižšie.

Zdroje:

http://www.economist.com/news/briefing/21650526-artificial-intelligence-scares-peopleexcessively-so-rise-machines http://www.ceskatelevize.cz/specialy/hydepark-civilizace/25.5.2013/ https://www.ted.com/talks/john_searle_our_shared_condition_consciousness
1. júna 2015
Mgr. Kristína Medalová
Čítať ďalej

Dve cesty spracovania emócií v mozgu

Viete si predstaviť, že by ste žili bez emócií? Evoluční psychológovia považujú emócie za kľúčový nástroj, ktorý pomohol ľuďom prežiť. Keď praveký človek stretol nebezpečné zviera, pocítil strach, jeho telo spustilo poplach a zahájilo stresovú reakciu: „bojuj alebo uteč!“. Zachránil sa vďaka tomu, že reakcia v mozgu bola veľmi rýchla. Emócie nás informujú o tom, čo je príjemné, nechutné, alebo nebezpečné. Učia nás tak, ktoré situácie vyhľadávať a ktorým situáciam sa vyhýbať.

Podnety, ktoré nás ohrozujú v  dnešnom živote, často vnímame ako nepríjemné, ale len výnimočne ohrozujú naše prežitie. Naše telo však môže napríklad na dopravnú zápchu reagovať úplne rovnako, ako praveký človek na nebezpečné zviera. Vyplavenie stresových hormónov v tejto situácií nám už dnes neslúži k prežitiu tak, ako kedysi. Preto musíme na reguláciu emócií používať i iné mechanizmy.

Stalo sa vám niekedy, že ste sa prechádzali po záhrade a náhle ste odskočili v domnienke, že ste uvideli hada? Srdce vám začalo prudko biť, po tele prebehli zimomriavky a pocítili ste nával energie? Vzápätí ste si však uvedomili, že „had“ je iba záhradná hadica, ktorá sa zaleskla na slnku? Táto situácia dobre ilustruje dve cesty spracovania emócií, ktoré v mozgu máme: jednu rýchlu, nepresnú a emočnú, druhú pomalú, presnú a racionálnu. Ako to vlastne funguje?

Americký neurovedec Paul MacLean vo svojej teórií „trojjediného mozgu“ tvrdí, že v ľudskom mozgu sú v skutočnosti tri mozgy, ktoré sa vyvinuli v procese evolúcie. Najstarší je „plazí mozog“, ktorý riadi základné fyziologické funkcie, ako napr. dýchanie, spánok, krvný obeh alebo reflexy. Tento mozog ešte nepozná emócie, nedokáže sa potešiť, vystrašiť ani nahnevať. Typické správanie plazieho mozgu je inštinktívne: agresia, dominancia, bránenie svojho teritória, lebo rituály vykonávané pri párení. Pokiaľ je had v ohrození, reaguje inštinktívne a ihneď nepriateľa bez akýchkoľvek prejavov emócii uštipne.

S potrebou udržiavať telesnú teplotu sa postupne zvyšoval celkový metabolizmus, čo vyžadovalo zmenu. Z čuchových lalokov sa teda vyvinuli štruktúry medzimozgu a limbického systému. Práve limbický systém sa spája so vznikom emócií. Tomuto emočnému mozgu sa tiež hovorí „tygrí mozog“. Príslovie „neťahaj tigra za fúzy“ teda naráža na to, že tiger sa najskôr rozzúri, a až potom zaútočí. Cicavce však môžu prežívať i ďalšie emócie ako strach, smútok, radosť, prekvapenie, či znechutenie.

Tretí, najvyšší systém mozgu, je neokortex. Zvýšenie podielu objemu mozgovej kôry v mozgu, hlavne v oblasti čelných lalokov a prefrontálneho kortexu, nám umožnilo osvojiť si jazyk, plánovať, uvažovať abstraktne a tiež spracovávať emócie „racionálnym spôsobom.“ K rýchlej a nepresnej ceste spracovania emócií cez limbický systém sme si vytvorili pomalšiu a presnejšiu alternatívu. Má to však pre nás vôbec nejakú výhodu?

Prefrontálna kôra umožňuje lepšie zvládnutie náročných situácii a dokáže eliminovať negatívne prežitkové i fyzické zložky emócii. Tiger v nás sa teda rozzúri, ale náš neokortex ho dokáže zase skrotiť. Individuálne rozdiely sú i v tom, ako ľahko sa náš tiger rozzúri. Pokiaľ spracovávame ohrozujúce podnety viac emočne, pomocou limbického systému, posilňujeme v mozgu túto cestu. Pokiaľ naopak využívame najmä prefrontálnu kôru, budeme emócie schopní lepšie regulovať. Negatívne emócie sa môžu odraziť do celého života človeka – vo forme fyzických symptómov (psychosomatické ochorenia), zhoršením kognitívnych funkcíi, problémami vo vzťahoch, či v sebepojatí. Hoci sú výskumy emočnej regulácie v mozgu kvôli veľkej nákladnosti ešte stále na začiatku, zdá sa, že farmakoterapia i psychoterapia dokážu mozog ovplyvniť: Heller et al. (2013) zistili, že u pacientov s depresiou, ktorým sa v priebehu 6 mesiacov stav najviac zlepšil, sa tiež najviac zvýšila aktivita prefrontálnej kôry.

Mozgové laloky sa dajú posilňovať tak, ako sa posilňujú svaly, teda rôznym cvičením. Vďaka obrovskej neuroplasticite môžeme mozog „preprogramovať“ vytváraním nových synapsií (spojení medzi neurónmi). Prefrontálny kortex sa prekrvuje a rozvíja, keď zameriavame aktívnu pozornosť na učenie, plánovanie či riešenie problémov. Odmenou nám bude okrem rozvoja kognitívnych funkcií i schopnosť lepšie spracovávať negatívne emócie.

Zdroje:

Orel, M., Facová, V. a kol. (2009). Člověk, jeho mozek a svět. Praha: Grada. Nakonečný, M. (2000). Lidské emoce. Praha: Academia. Heller, A.S., Johnstone, T., Peterson, M.J., Kolden. G.G., Kalin, N.H., Davidson, R.J. (2013) Increased Prefrontal Cortex Activity During Negative Emotion Regulation as a Predictor of Depression Symptom Severity Trajectory Over 6 Months. JAMA Psychiatry. 7 0(11): 1181-1189.
1. júna 2015
Mgr. Kristína Medalová
Čítať ďalej